dievčatko snívala o tom, že bude doktorkou, alebo aspoň zdravotnou sestrou. Úspešne urobila skúšky na gymnázium aj strednú zdravotnú školu. Dostala dekrét, že ju prijímajú. Rozhodla sa pre tú druhú. V prvom ročníku sa obklopila priateľkami, s ktorými si mala čo povedať. Rovnako ako ona pochádzali z dediny. Dievčatá z mesta boli namyslené. V triede sa rozdelili na dva tábory. Jeden tvorili „dedinčanky“, druhý „mestské fifleny“. Týmito názvami sa „častovali“ pri rôznych spoločných podujatiach. V druhom ročníku na staré spory zabudli a postupne vznikali obojstranné priateľstvá. Dievčatá z dedín bývali na internáte, a tak ich tie z mesta často brávali na rôzne podujatia. Väčšinou chodievali do kina a na diskotéky. „Dnes doma oslavujem narodeniny. Večer organizujem párty. Budú tam aj chalani. Srdečne vás pozývam“. U Dany sa poschádzali dievčatá takmer z celej triedy. Kúpili jej spoločný darček. Veľkého plyšového medveďa. Na oslavu prišli aj chlapci, medzi ktorými mala Dana svojho priateľa. Keď sa ozvala hudba z magneťáku, poprosil Julku o tanec modrooký blondiak. Volal sa Filip a navštevoval gymnázium. Bola to láska na prvý pohľad. Po návrate do internátu sa kamarátky Julke posmievali, že pri tanci vyvaľovala na Filipa oči, ako by to bol hollywoodsky herec. Vraj škoda, že sa nevolá Rómeo, boli by vraj populárna dvojica. Stretávali sa každý deň. Väčšinou chodievali do kina, potom do parčíka, kde sa stretávali aj iné zaľúbené páriky. V škole začala Julka dostávať zlé známky. Nemohla sa sústrediť na učenie, myslela len na Filipa. „Počúvaj, toho tvojho fešáka som videla v meste s inou. Prever si, kto je to. Aby si nedopadla ako hlúpa káča,“ povedala jej raz spolužiačka Mirka. Aj Julke sa zdalo, že si ju už Filip nevšíma tak ako predtým. Nechodil na dohovorené schôdzky, stále sa na voľačo vyhováral. Zistila, že je tehotná. Striehla naň pred školou. Zatiahla ho za roh a so slzami v očiach mu povedala, čo sa stalo. „Bohvie s kým to máš,“ vysmial sa jej a odišiel. „Ak nepridáš, na konci roka prepadneš,“ vyhrážali sa jej profesorky. Päťky sa jej totiž začali len tak sypať. Rodičia doma nechceli veriť, keď im zvestovala, že školu bude musieť skončiť. Keď povedala dôvod, matka omdlela a otec prvý raz udrel svoju dcéru. Keďže rodičia boli kresťansky založení, s potratom nesúhlasili. Poslali Julku k tete do mesta v Čechách. Aby sa nešírili po dedine reči povedali, že dcéra išla na dlhodobé liečenie, vraj dostáva epileptické záchvaty. Julka v nemocnici podpísala papiere na adopciu. Narodilo sa jej krásne dievčatko. Nemohla mu dať ani meno. Zobrali ho a odniesli nevedno kam. S veľkou taškou sa vrátila domov. Bez chuti do života. Nastúpila do fabriky, kde sa šili topánky. Raz prišla do ich dielne zahraničná delegácia. Jednému z cudzincov sa Julka veľmi zapáčila. Poprosil riaditeľa fabriky, či by mu nesprostredkoval stretnutie. Na prvé priniesol veľkú kyticu kvetov. Večer strávili v luxusnej reštaurácii pri dobrej večeri. Franko, tak sa jej nový priateľ volal, začal chodievať na pracovné cesty čoraz častejšie. Pri jednej večeri vytiahol z vrecka malý balíček. Keď ho Júlia rozbalila, našla v ňom krásny prstienok s bielym očkom. „Madam, žiadam vás o ruku,“ zasmial sa Franko a objal svoju spolustolovníčku. Do očí sa jej nahrnuli slzy. Neplakala odvtedy, ako v nemocnici nechala svoje dievčatko. Svadba bola krásna. Júlia vyzerala v bielych šatách ako bábika. Manžel kúpil prekrásnu vilu na susednej Morave. Sprivatizoval niekoľko firiem, ktoré výborne prosperovali. Júlia sa nemohla na manžela sťažovať. Bol pozorný a nežný. Skrátka, ľúbil ju. Aj ona jeho. Ako nočná mora ju však ťažila „odložená dcérka“. Keď sa im narodil Frederico, manžel jasal od radosti. Hneď zavolal svojim rodičom do zahraničia, aby sa prišli pozrieť na svojho prekrásneho vnuka. Dokonca na počesť narodenia syna zorganizoval recepciu pre svojich známych z podnikateľskej brandže. Pozval aj ich rodiny. Júlia sa na oslave zoznamovala s manželovými kolegami, ich manželkami a deťmi. Pri predstavovaní zbadala, ako malého Frederica, ktorý sa rozkričal v kočíku, čičíka prekrásne dievčatko. V tej chvíli akoby ju obliali horúcou vodou. Hneď zbadala, že sa neuveriteľne podobá na ňu. Bola presne taká, ako ona na fotografii, keď ju dal otec zvečniť u fotografa v meste. Chcela zistiť, kto sú rodičia malej Miloslavy, tak sa totiž dievčatko volalo. Po večeri sa spýtala Frederica, kto sú tí ľudia. „Veľmi dobrí. Predstav si, boli veľmi nešťastní. Po mnohých rokoch trápenia sa na nich usmialo šťastie a adoptovali si dievčatko, ktoré sa narodilo akejsi mladej matke. Chudera, určite nemala peniaze a nemohla sa o dieťa postarať. Malá Miloslava je však dieťaťom Šťasteny. Má milujúcich rodičov. Ktovie, môže sa stať, že bude našou nevestou,“ usmial sa Franco. Iveta Hažíková
