z vojenského prostredia. Sám ich mám doma. Musíte sa postaviť zoči-voči mínometnej paľbe, príde vojak, ktorý nemá okrem žoldu ani na kúštik cukríka, a zrazu sa mu pred očami zjaví nepriateľ alebo krásna cukrárka – jednoducho je to vojenský život. Vstávate ráno s budíčkom; budíček je posunutý o niekoľko hodín dopredu, nuž a čaká vás celodenný výcvik a potom možno aj boj. Závidím nevojakom...
Ale keď sa bojuje so ženami, je to úžasný a dokonalý boj. Predstavte si, teraz myslím len a len na vojnu, svoju partnerku, ktorej chýbajú, dajme tomu... A hneď to máte. Naši mocipáni si v minulosti čakali práve na tieto dievčinky pri cestách a občas im aj prispeli svojou rentou... Ale, prepánakráľa, zabudli sme načisto na zážitky!
Nuž, počúvajte! Bol raz jeden vojak, volal sa Kakši, ktorý stále nosil čiapku alebo lodičku, pretože bol predtým výcvik, neskôr nosil ako dôstojník akýsi palacinkár na hlave, pretože niektoré palacinkáre boli v móde, možno aj robotníci si dávali na hlavy baretky... Ale to bolo v minulosti. Vráťme sa k nášmu vojakovi Kakšovi. Priznajme si, že aj on, chudák, nechcel brať kedysi tú vojnu až tak vážne. Vojna bola vojenským prostredím, ba aj spartakiády sa nacvičovali; samozrejme so zbraňou v ruke. A ten vojak, pánboh mu tam vždy pomáhaj, ako sa hovorí, sa nechcel za svet podvoliť svojmu veliteľstvu. Jeho nadriadený mu povedal: „Pane vojáku, nasaďte si čepici!“ Nasadil si ju - úplne naopak. Bol, priznám sa, že to mám len z počutia, maďarskej národnosti. Potom mu dal onen veliteľ pred celým nastúpeným mužstvom ďalší rozkaz: „Lojzko, vystúpte!“ Ako už možno tušíme, Lojzko vystúpil - na stĺp. „Môžem už zísť?“ spýtal sa asi po desiatich minútach svojho veliteľa. Dôstojník bol, čo je pochopiteľné, nadurdený, stiahlo si z hlavy čiapku a spýtal sa: „Z ktorého pak družstva, Lojzku, ste?“ A Lojzko mu vtedy povedal, že je z jednotného roľníckeho družstva POKROK, ale kde sa to družstvo nachádza, veru neviem. Aj som sa vypytoval, ale nadarmo...
Súdruh veliteľ rezignoval a povedal, nech konečne zíde zo stĺpa. Družstvo je doteraz utajené...
Ladislav Hrubý
Kresba: Andrea Trlicová
