inili, že sa Zuzka zmenila na samopašné dievča. Spolu s tromi menšími súrodencami ju vychovávali starí rodičia na dedine. Zuzka mala pocit, že na tomto svete pre nich nič neexistuje, len robota. Od rána do večera lopotili, aj keď im to v podstate nebolo treba. Boli zámožní a mohli si dovoliť aj trochu oddychu. Ani svojím vnúčatám nedovolili len tak leňošiť. „Musíte pracovať, aby ste niečo dosiahli,“ hovorieval dedko, keď si konečne sadli k večeri. Najradšej mali Miška, ktorý mal vzťah ku gazdovstvu. Zuzke sa zdalo, že ju nemajú príliš radi, a ťažko to znášala. Bola zatrpknutá na celý život. Babka ju občas pustila na zábavu, no vždy jej prikazovala, že si má dať s chlapcami pokoj. Keď prišla do miestneho kulturáku, zabudla na „prikázania“ a zabávala sa do sýtosti. Keďže osud jej dal do vienka peknú tváričku i utešenú postavu, nemala núdzu o nápadníkov. Tí sa na ňu lepili ako na med. Raz sa vykrúcala v tanci s jedným, raz s druhým. Na sľuby, ktoré mládencom dávala vonku pri mesiačku, rýchlo zabúdala. Keď dovŕšila sedemnásť rokov, myslela si, že jej patrí celý svet. Slová starých rodičov púšťala jedným uchom dnu, druhým von. „Počúvaj, tá vaša Zuza je akosi na chlapcov. Povráva sa, že ich už vystriedala najmenej desať,“ povedala v nedeľu pred kostolom Zuzinej babke istá známa z dediny. „Staraj sa o svoje a mojej vnučke daj pokoj,“ odbila ju. Keď však prišla domov, riadne jej dohovorila. Jej zlosť zdvojnásobilo, že sa ešte nepustila do varenia nedeľňajšieho obeda, ale drichmala v posteli. „Čo len z teba bude za ženu. Tvoja matka by sa v hrobe obracala,“ povedala jej najedovane. Zuza sa obrátila na druhý bok a zakryla si uši vankúšom. „Dajte mi všetci pokoj,“ odvrkla. V jednu sobotu prišiel na zábavu nový mládenec. Volal sa Martin a bol z mesta. Priviedol ho na návštevu priateľ Viktor, ktorého už Zuza dobre poznala. Pozvali ju k stolu a naliali víno. Spolu s ďalšími členmi partie pili takmer do rána. Potom sa rozhodli ísť na chatu, ktorú vlastnili „Vikiho“ rodičia. Ten im pred odchodom na zábavu potiahol kľúče. Keďže zábava mala pokračovať, kúpili ešte niekoľko litrov vína. Popíjali ho dopoludnia, potom začali s „prieskumom“ Zuzinho tela. Tá totiž už spala ako drúk. Babka sa medzitým modlila i nadávala zároveň. Nevedela, kde sa Zuza tára. Ráno poobchádzala všetky jej kamarátky. Tie len sporo odpovedali, že ju naposledy videli o polnoci, keď všetky odišli domov. Keď sa babka pýtala, s kým tam zostala, nechceli jej povedať a zaklamali, že si nevšimli. Zuza sa nevrátila do večera a tak nezostávalo iné, než zavolať policajtov. Tí znova obišli kamarátky a napokon mali presný zoznam mládencov, s ktorými sedela. Navštivili ich všetkých, no rodičia povedali, že išli do kina, alebo za kámošmi. Pravdou bolo, že spali v posteliach. Až „Viki“ vyklopil o návšteve chaty. Zacigánil, že Zuza odišla predpoludním domov. Rodičia zostali prekvapení, že syn bol na chate, pričom im o ničom nepovedal. Otec išiel k vešiaku na chodbe, kľúče tam viseli, akoby ich nikto nepoužil. Syn sa však začervenal, čo otca utvrdilo v tom, že syn kľúče ukradol. Do ticha sa ozvalo plesnutie. Jedno, druhé, tretie. Vikimu sa od faciek zakrútila hlava. „A teraz vysyp pravdu, kde je Zuzana,“ pritvrdil otec. Syn však onemel, potom začal fňukať. Vraj zostala na chate. Policajti sa vybrali do neďalekého údolia, kde stála chalupa. Vo vnútri nikoho nenašli. Služobný pes, ktorého si vzali na pomoc, začal po hodine intenzívneho hľadania štekať. Policajti v lese objavili zakrvavené telo zahrabané v zemi. Hneď tušili, že ide o telo zmiznutej dievčiny. Pri pitve vysvitlo, že bola znásilnená, neskôr zaškrtená. K činu sa samozrejme nikto nechcel priznať. Nakoniec sa kamaráti zhodli, že hlavným páchateľom je Martin z neďalekého mesta. Pri rekonštrukcii vysvitlo, že mali pravdu. Po výsluchu sa k činu v plnej miere doznal. Ako spolupáchatelia však skončili ďalší štyria. Na pohrebe smutne stáli pri hrobe dedko s babkou. Malému Miškovi aj so súrodencami stekali slzy po tvári. Bolo im ľúto za sestrou. Babka im tíško povedala: „Išla za svojimi rodičmi.“
Iveta Hažíková