. Zvlášť keď cítila, že pod srdcom nosí Milošovo dieťa. Ten sa vôbec neobával otcovstva, práve naopak. Na potomka sa očividne tešil. Takisto rodičia z jednej i druhej strany. Prišiel vytúžený deň a Milan na rukách nosil synčeka, ktorému dali meno Timur. Vždy sa mu páčila kniha Timur a jeho družina a tak keď mal teraz možnosť pomenovať chlapca, nezaváhal ani na chvíľku. Ani Hanka nebola proti, aj keď pravdupovediac Timur sa jej moc nepozdával a bola by sa rozhodla pre nejaké klasické slovenské meno. Timur rástol ako z vody a rodičia sa v ňom videli. Miloš pracoval v bani a tak nemal najhorší zárobok. Hanka si po skončení materskej našla miesto účtovníčky. Už počas synovho dospievania si všimla, že Timur má záľubu v rôznych hrách, ktoré boli veľmi drastické. Raz tak veľmi dobil spolužiaka Ferka, že mu museli zašívať ucho. Napokon zostal s prívlastkom „bitkár“ a nikto z okolia sa s ním nechcel hrať. Základnú školu skončil so samými štvorkami. Pravdou bolo, že učitelia boli radi, keď navždy opustil ich školu. Matka nejeden- krát musela navštíviť riaditeľku kvôli rozbitému oknu, rozkopaným dverám, či ďalším ujmam na školskom majetku. Otec nariekal, že si s ním nevie rady. Syna občas vyťal remeňom, no bolo ešte horšie. V Timurovi akoby sa spenila všetka krv a robil ešte horšie veci. Raz prišla k ním plačúcky susedka, že jej voľakto obesil psa. Otec samozrejme hneď podozrieval Timura, že má v tom prsty. A skutočne mal. Keď raz vošiel do jeho izby, našiel na obrázku namaľovaného susedinho psa Tobiáša, ako visí s prednými labkami cez drevenú tyč a na krku má povraz. Otec Timura zbil ako nikdy predtým. Ten nezaplakal, len sa naň pozrel prižmúrenými očami a povedal, že aj naň príde rad. Otec s matkou sa napokon začali syna báť. Aj z učňovky nosil samé zlé známky a poznámky. Bolo jasné, že si s ním nevedia rady ani jeho učitelia. Zbytočné boli dohovárania zo strany otca či matky. Timur sa riadil vlastnými pravidlami. Do svojej skupiny si pribral chlapcov, ktorí vôbec nemali také ideály ako v knihe, podľa ktorej otec pomenoval svojho potomka. Situácia sa stále zhoršovala. Hanka sa dostávala do čoraz väčších depresií. Otec bil pri každej príležitosti syna ako žito. Na radu triedneho učiteľa zašiel s ním aj k psychológovi. Nepomohlo. Timur bol ešte agresívnejší. Jedného dňa zavolali Hanke do roboty Milošovi kolegovia. Vraj bol zával a jej muž neprežil. Bola pred ňou ďalšia hrozná doba. Predchádzalo jej pochovanie muža a splatenie všetkých úhrad, ktoré boli s pohrebom spojené. Aj keď mužovi kolegovia sa poskladali a dali jej voľajaké peniaze do obálky. Schovala si ju na známe miesto, no po dvoch dňoch nebolo po nej ani chýru ani slychu. Hneď vedela, že prsty mal v tom Timur, ktorý za dva dni prišiel v novom oblečení. Šiltovka, vesta, nohavice i tričko boli pomaľované akýmisi príšerami, ktorým ona nevedela prísť na meno. Keď spomenula peniaze, len sa uškrnul a povedal, že peniaze boli aj budú. Zbytočne pátrala vo svojej rodine po takýchto jednotlivcoch akým bol Timur. Nikto z jej rodiny nebol taký agresívny. Jedného večera, keď nechcela pustiť syna na diskotéku do susedného mesta, ju zbil. Spadla na zem, pričom sa udrela o roh sporáka. Z nosa jej tiekla krv. Dokonca aj z uší a čela. Syn si však ležiacej matky na zemi nevšimol. Obliekol sa do zvyčajného „munduru“ a odišiel na diskotéku. V pondelok sa cítila veľmi zle a z posledných síl sa dovliekla k lekárovi, ktorý mal ordináciu kúsok od jej domova. Po zbežnej prehliadke konštatoval, že v tomto prípade pomôže len špeciálny röntgen celého tela. Do nemocnice ju priviezla sanitka. Vonkajšie zranenia však neboli príčinou jej slabosti. Po komplexných vyšetreniach vysvitlo, že má rakovinu. Napriek striedmej strave, mala rakovinu žalúdka. Aj keď jej lekári dávali nádej, cítila, že dlho na tomto svete nepobudne. Jedinú starosť mala o svojho syna. Čo s ním bude, keď sa pominie? Určite skončí zle. Jedného večera si ho zavolala a povedala mu o svojej chorobe. Bezcitnými očami hľadel na ňu. Myslel si, že je to opäť jej ďalšia forma, ako ho „tvarovať“, ako on tomu hovoril. Ani nie do mesiaca zvonil v obci umieračik. Hanka skonala. Neprešlo ani päť mesiacov od smrti jej muža. Obidvaja pošli z tohto sveta veľmi mladí. Zostal po nich Timur, ktorý mal byť hrdinom. Opak sa stal pravdou. Ešte nedovŕšil plnoletosť, už sa ocitol v base. Tam strávil väčšinu svojho života. Všetci čo poznali jeho slušných a skromných rodičov sa len čudovali, na koho sa to „decko“ podalo. Od tých čias nikto nedal v obci svojim potomkom meno Timur. Toto meno považovali za veľmi nešťastné.
Iveta Hažíková
