ozval Gejzov hlas, najskôr si myslela, že s ním trepne tak silno, že ich telefón na večné veky ukončí svoju funkciu a stane sa atrapou. Premohla sa a povedala, že Lojzo nie je doma. A keď príde, určite má inú robotu, než bežať za ním do garáže. Zložila. Na mužovho kamaráta bola riadne napálená. Ich stretnutia vždy skončili tak, že Lojzo prišiel domov štvornožky, alebo vôbec. Prespal u Gejzu. Bol starým mládencom. Jeho návraty domov nikoho netrápili. Keď ju chceli susedky podpichnúť, „švitorili„, koľko ženských chodí ku Gejzovi, ktorý nie je žiadny žgrloš a vie prítulnej mačičke strčiť tisícku za podväzkový pás či do čipkovanej podprsenky. Ich stretnutiam vždy predchádzal telefonát. Technické nedostatky jeho žigulíka už poznala naspamäť. Keď naposledy potreboval pomôcť pri oprave kolesa, odporučila mu kúpiť si koňa. Poradila, že by to bolo pre nich oboch lepšie. Kôň by ich počkal pred krčmou, a vždy by sa našiel nejaký dobrovoľník a naložil ich do voza, keď budú vyzerať pod „obraz boží“. Dodala, že nechápe, ako môže byť auto sústavne pokazené, keď na ňom nejazdí a vodičský preukaz je pre neho zbytočný luxus. Keby totiž na niekoho dýchol, dorazilo by to aj slona, nie ešte chudáka policajta. A dnes - zasa náprava. Zlostne odvrkla, že ak im nedá pokoj, pomôže mu ona. Napraví mu všetky kosti tak, že na to do konca života nezabudne. Dobre vedela, prečo tak radi trávia čas v garáži. Pristihla ich, ako prelievajú z demižóna do fliaš slivovicu. Najskôr sa ju snažili presvedčiť, že je to destilovaná voda. Keď povedala, že trochu vysmädla a potrebuje sa napiť, tajomstvo bolo prezradené. Napriek presviedčaniu, že takáto voda je zdraviu mimoriadne škodlivá, nepoľavila, a poriadne si logla. Keby nemala istotu, nezachovala by sa tak „hrdinsky„. Slivovicou to však voňalo nielen v garáži, ale aj pred ňou. Dnes jej ten protivný Gejza ešte povedal, že Lojzo sa po smrti určite dostane do neba, keď zaživa musí žiť s takou semetrikou. Keď prišiel z roboty, ani slovkom nespomenula, že mu volal kamarát, s ktorým sa poznali od detstva. Zrovna vtedy, keď na otázku, či nikto nevolal a záporne pokrútila hlavou, zadrnčal ten poondiaty aparát. „Mala som ho tresnúť o zem a bol by pokoj,„ pomyslela si. Jej tušenie bolo správne. Gejza. Potvrdila sa aj druhá predtucha. „Musím mu ísť pomôcť do garáže. Pokazila sa mu náprava, do niekoho „štuchol„. Mám ťa pozdravovať. Si vraj tá najlepšia žena na svete,„ vychrlil a nebolo ho. „Už som si myslel, že ťa nepustí. Dnes bola nabrúsená ako britva,„ privítal ho vo dverách Gejza. „Tak čo máš s tou nápravou?„ „Nič. Bolo to len na oklamanie nepriateľa. Môj žiguláčik by predbehol aj Alfa-Romeo. Ideme na výlet do mesta. Dostal som echo, že tam otvorili výbornú krčmičku. Čapujú „kozla„ a robia vynikajúcich „utopencov„. Ideme.„ Lojzo bojoval sám so sebou. Na jednej strane si predstavoval orosený mok, na druhej nevraživú Gizelu a jej podrezaný jazyk. Ako vždy, zvíťazili Gejzove argumenty. Krčma U Krivule bola útulná. Vysvitlo, že jeho kamarát sa už stihol zoznámiť s čašníčkou Martou. Ich poháre nezostali ani chvíľočku prázdne. Keď sa chýlilo k záverečnej, obidvaja už mali očividne dosť. Marta však po skončení „šichty„ nabrala „druhý dych„. Dala si s nimi zopár panákov a potom ich zobrala domov. Muž vraj odišiel voľakde zháňať drevo, je sama. Gejza nenamietal, keď ich naložila do svojho Forda. Lojzo čosi zabľabotal, čo si vysvetlila ako súhlas. Zaspali už po ceste. Keď s autom zastavila, trvalo jej hodnú chvíľu, kým sa jej podarilo ako – tak ich postaviť na nohy. Presnejšie, musela ich vytiahnuť. Reči s nimi nebolo. Vedela, že je po zábave. „Nuž čo, odtiahnem ich do dielne, aspoň neprechladnú,„ povedala si. Aj keď mala s „likvidáciou„ chlapov svoje skúsenosti, vždy ako - tak stáli na nohách. Títo však boli ťažkí ako sudy s pieskom. Konečne si zapálila obľúbenú cigárku... Ranný lúč vychádzajúceho slniečka pošteklil Gejza na nose. Keď otvoril oči, zopäl ruky a začal sa modliť „otčenáš„. V bukovej truhle oproti ležal s rukami na bruchu jeho kamarát Lojzo. Vyhŕkli mu slzy. „Tá potvora Gizela šetrila na ňom aj pri odchode na večný odpočinok. Zmija. Nechala ho v teplákovej súprave, v akej prišiel ku mne domov. Vždy som hovoril, že je to nevďačnica. A ako ju mal rád. Chudáčik,„ pomyslel si v duchu a z očí sa mu rinuli slzy. Potom ho zmrazilo. Keď sa chcel pohnúť, zistil, že leží. Rovnako ako jeho kamarát, v truhle. „Ježiši Kriste. My sme umreli obidvaja,„ opäť zaplakal. Začal prosiť Boha, aby mu odpustil všetky hriechy, ktoré v živote spáchal. Keď sa pozrel na seba, ani on nebol so sebou ktovieako spokojný. Rifle a tričko neboli oblečením, ktoré by podľa jeho predstáv dotvárali dizajn pri poslednej rozlúčke. Na dlážke bolo plno pilín, kusy dreva, klince, kladivá, hoblíky a ďalšie náradie. „Už si pre nás asi prišiel „Satanáš„. Mali sme sa držať božích prikázaní. Teraz je neskoro,„ prebehlo mu mysľou. Keď sa otvorili dvere a vošla Marta, Gejza poprosil Pána Boha, až ho ušetrí ďalších múk. „Tak čo páni, dobre ste si pospali?„, spýtala sa. „Bola by som rada, keby ste vypadli. Musím ísť do lokálu a môj muž sa čoskoro vráti domov. Dovezie fúru dreva na ďalšie truhly. Je totiž truhlár. Dúfam, že ste sa dobre vyspali.„ Gejza by ju bol najradšej vybozkával. Pane Bože, navždy Ti budem verným služobníkom. Nie je mŕtvy. Potriasol Lojza za plece. Ten si chudák v šoku, že nie je pri Gizele, ani nestihol všimnúť zvláštne postele. Kým jeden pred chvíľou prosil Pána Boha o odpustenie, druhý zasa o to, aby ho jeho manželka nezabila...
Iveta Hažíková
