e
Keď sa hovorí o “motoroch“, určite si poviete, že k nim patrí muž. Tentokrát však na začiatku stálo malé chlapča. Už v piatich rokoch si obzeralo mláťačku, ako “fachčí“. A keď sa pokazila, ochotne pomáhalo opravárovi spojazdniť ju. Aspoň tým, že mu podávalo súčiastky. Keď mu otec priviezol bicykel z Nemecka (počas vojny na ňom ušiel z nútených prác), bol Ondrej Kyzek, lebo o ňom je reč, isto najšťastnejším chlapcom v osade U Hluška. Bodaj by nie, keď sa stal v tejto lokalite prvým majiteľom tohto dvojkolesového dopravného prostriedku. Pamätá si, že išlo o nemecký výrobok, mal šedú metalízu a bol pokreslený červenými páskami. Patril k najkrajším v osade, možno v celej Čadci. Jeho malý majiteľ si však vytrpel svoje, kým sa ho naučil “ukočírovať“. Samozrejme, najskôr si to odniesla jeho zadná časť tela. Keď už mu to ako-tak išlo, dokázal na ňom povoziť aj kamarátov. Neraz na ňom sedeli aj traja...
Ťahalo ho
to k automobilom
Ondrej po skončení základnej školy nastúpil “študírovať“ do automobilovej školy v Podolínci pri Poprade. Rovnako ako teraz, aj vtedy sa realizovala takzvaná praktická výučba, a tak išiel do ČSAD Čadca zdokonaliť sa v zručnosti. Odborník z Vysokej školy dopravnej zo Žiliny, ktorý v tom čase pracoval v ČSAD ako výrobný námestník, si všimol šikovného chlapca. Navrhol, aby Ondrej pracoval pri vývoji automobilov v Tatre Kopřivnica. “Toho chlapca si zoberte,“ povedal. A oni neváhali. Rozhodujúci bol však aj súhlas otca, pretože Ondrej mal v tom čase len 16 rokov. Dostal sa medzi 240 Moravákov, ktorí pracovali vo vývojovom závode. V tom čase bol jediným Slovákom, ktorý tam pracoval.
V Kopřivnici začal navštevovať priemyslovku, potom musel narukovať. Cesty osudu boli spletité. Narukoval do Nitry, odtiaľ ho poslali do automobilovej školy v Prahe. Potom sa vrátil späť do Nitry, kde učil vo Vojenskom automobilovom učilišti pre výchovu dôstojníkov Československej armády. Potom si dokončil priemyslovku v Kysuckom Novom Meste – pobočke v Čadci.
Človek, na ktorého
nedokáže zabudnúť
Takým bol istotne Jozef Najdek, ktorý učil na spomínanej priemyslovke. V roku 1968, keď sa hovorilo o federácii, navrhoval, aby sa na Slovensku vyrábali kompletné slovenské automobily so slovenskou značkou. Chcel ukázať, že Čadca niečo dokáže, že ľudia tu nemajú len zlaté ruky, ale aj rozum. Začali robiť všetko preto, aby sa sen premenil na skutočnosť. Najskôr rozoslali žiadosti na rôzne orgány. Argumentovali snahou vytvoriť vývojový závod pre malé motocykly a malé poľnohospodárske traktory. Gro úsilia však spočívalo v zhotovení ľahkého ľudového motorového vozidla. Otcom myšlienky bol Jozef Najdek, absolvent Vysokej školy technickej v Bratislave.
Myšlienka nebola zlá
Strojárske učilište v Čadci v tom čase chrlilo kvalitných odborníkov, ktorých z roka na rok pribúdalo. Napríklad, v roku 1962 ich opustilo lavice 40, za desať rokov vyšlo s výučným listom 400. Kvalitná základňa teda nechýbala. Riaditeľom školy bol v tom čase Július Ruman, s ktorým spolupracovali riaditeľ odborného učilišťa Pavol Slivka, neskoršie Alojz Kubica. Majstri odborného výcviku – Jozef Choluj, Štefan Hlava, Ján Škrobian, Ján Čambora, Štefan Bednár a bratia Stenchlákovci boli takisto veľkými nadšencami. Dobré technické obsadenie dávalo predpoklad kvalitnej výuky. Žiaci mali výborné technické vedomosti po stránke praktickej i teoretickej. Napríklad v súťaži o najlepšieho žiaka teoretických a praktických vedomostí, ktorú organizovali automobilky Mladá Boleslav, Tatra Kopřivnica, Zetor Brno, Karosa Vysoké Mýto či Pragovka v Prahe, sa odchovanci z Tatry (AVC) vždy umiestnili na prvých miestach.
Od myšlienky k činom
Aby našli pochopenie u kompetentných zriadiť v Čadci fabriku na automobily, vytvorili najskôr motoklub Tatra, ktorému šéfoval Jozef Najdek. Zároveň začali vyvíjať veľkú motoristickú činnosť. Zamerali sa aj na školenia vodičov a ich skúšanie z teoretickej i praktickej časti. V sedemdesiatych rokoch na sídlisku v Čadci – V potoku zorganizovali medzinárodné preteky motokár. Zúčastnili sa ich pretekári z Poľska, Českej republiky i Slovenska. Prišlo až osemtisíc divákov. Neskôr začali s vývojom motokáry. Rozpracovali malú sériu motokár podľa noriem schválených československou asociáciou automobilového priemyslu. Ako v známej rozprávke s Jánom Werichom a pesničke o tom, ako jeden dělá to a jiný zas tohle, začala spolupráca v rámci celej čadčianskej Tatrovky - s nástrojárňou, strediskom stredných a generálnych opráv a ďalšími dielňami, kde k dielu všetci priložili svoju ruku. Vyrobili štyri komplet motokáry a osem podvozkov. Čadčianske motokáry mali aj svoj názov - ČAJNA.
Ako prichádzajú strojári o ilúzie
Prišli o ne aj tí čadčianski. Štátna plánovacia komisia neschválila žiadosť, pretože Čadca, respektíve celé Kysuce, boli vytypované ako zásobáreň pracovných síl pre Ostravsko. Žiadosť “nadšencov, no zároveň odborníkov“, zostala v šuflíku. Pán Kyzek s nostalgiou hovorí, že Čadca sa mohla už dávno dostať do povedomia výrobou ľudového slovenského vozidla. Žiaľ, nestalo sa. A tak keď sa v súčasnosti hovorí o zahraničnom výrobcovi KIA Hyundai, je mu smutno pri srdci. Keby, keby, keby....
Pán Kyzek túto reportáž venuje svojmu učiteľovi Jozefovi Najdekovi, ktorý žiaľ už dnes nie je medzi nami. Človeku, ktorý venoval kus svojho života motorizmu na Kysuciach. Iveta Hažíková
Foto: (archív O. Kyzeka)
