Po horách chodí už niekoľko rokov, prekonáva v nich svoje hranice. Pred týždňom sa vrátil z expedície vo Švajčiarskych Aplách, kde prežil aj situácie na hrane.
ČADCA. Nielen o nich nám v rozhovore porozprával predseda Vysokohorského klubu Otlak v Kysuci Juraj Pekárek.
Ako dlho funguje Vysokohorský klub Otlak a kto stál pri jeho začiatkoch?
Otlak sme založili pred vyše dvoma rokmi. Spolu s tromi kamarátmi z vysokej školy sme po dlhé roky chodievali po horách, najskôr len tu na Slovensku, no neskôr sme spoznávali aj zahraničné chodníky. Po expedícii v Južnej Amerike v roku 2005, kde sme absolvovali už väčšie výšky, sa zrodila myšlienka založiť tento klub.
Otlak okrem vysokohorskej turistiky zastrešuje aj iné športy.
Začalo to turistikou a horolezectvom, postupne sa do klubu začlenili aj ľudia, ktorí sa venujú skialpinizmu a horskej cyklistike. Zastrešujeme športy spojené s horami, ale aj cestovateľstvo. Nie každá naša cesta je o tom - vyšplhať sa na veľký kopec. Chceme pri tom aj spoznávať krásy prírody a cudzie kultúry.
Vy osobne sa venujete všetkým disciplínam?
Nie, všetkým nie. Na to už neostáva toľko času. Rád si však prírodu pozerám aj zo sedla bicykla.
Vysokohorská turistika či horolezectvo nepatria medzi aktivity, do ktorých sa môžu pustiť aj úplní amatéri. Ako dlho trvá výcvik pred prvým výstupom?
To je ťažko povedať. V podstate nie je potrebný žiaden špeciálny kurz. V našich začiatkoch sme zbierali zručnosti a vedomosti od skúsených ľudí. Je to naozaj individuálne. Samozrejme, pokiaľ sa človek vyberie na náročný výstup, dlhšia príprava je určite nevyhnutná. My sa nevenujeme profesionálnemu horolezectvu po kolmých skalách, ale skôr vysokohorskej turistike s menšou technickou náročnosťou. Základné pravidlá treba poznať ale aj tu.
Určite máte za sebou veľa výstupov, či už na Slovensku, alebo v zahraničí. Ktorý z nich na vás najviac zapôsobil?
Každý výstup, každý kopec či hora mali niečo do seba. Pri niektorých výstupoch boli nádherné výhľady, iné boli ideálne na prelezenie, ďalšie sa mi vryli do pamäti kvôli nebezpečenstvám. Konkrétny, ktorý by však všetky výrazne prevyšoval ostatné v pocitoch, nemám.
Pred týždňom ste absolvovali prechod hlavného hrebeňa Walliských Álp vo Švajčiarsku. O akú expedíciu konkrétne išlo?
Spolu s kamarátom Michalom sme chceli absolvovať prechod tzv. Kráľovským hrebeňom vo Švajčiarskych Alpách. Oblasť Wallis, v ktorej sa tento hrebeň nachádza, je známa najväščím počtom štvortisícových vrcholov. Pri jej prechode máte možnosť vyjsť až na dvanásť - trinásť. My sme za päť dní stihli len tri. Nemali sme totiž presné informácie o časoch jednotli-vých prechodov a v poobedňajších hodinách už nie sú najbezpečnejšie podmienky. Na ľadovci sa otvárajú veľké trhliny a hrozí aj nebezpečenstvo zosunu lavín.
Ako prebiehal samotný výstup?
Pri výstupe sme si mohli zvoliť medzi dvoma variantmi. Ľahším, kde sa dalo zostúpiť na vysokohorské chaty a pokračovať bez 25 kilového batohu alebo ťažším, kde ho počas celej expedície máte stále na sebe. My sme si zvolili druhú možnosť. Stan, spacáky, karimatky, variče, zásoby jedla na päť dní, s tým všetkým sme sa pohybovali.
Ktoré vrcholy ste počas tých piatich dní zdolali?
Štartovali sme zo strediska Zermatt, je známe horou Matterhorn. Aby sme na začiatku trochu pošetrili sily, do výšky 3 000 m. n. m. sme sa vyviezli lanovkou. Samotný prechod sme teda začali už na ľadovci a vo výške 3 500 m. n. m., kde sme strávili prvú noc. Už sme pociťovali aj bolesť hlavy a malátnosť z rýchleho prevýšenia. Druhý deň nás už čakal samotný hrebeň. Okrem neho sme mali v pláne vyjsť na dve štvortisícovky Breithorn a Roccia Nera. Druhý menovaný sme zdolávali už v poobedňajších hodinách. Na vlastnej koži sme si tak vyskúšali, že poobedňajšie lezenie je veľkým riskom. Ďalší deň sme podľa trasy vystúpili na vrchol Castor, kde nás čakalo prvé vážnejšie lezenie naťažko. Na odporúčanie horského vodcu jednej českej skupinky sme si Il Naso nechali až na ráno. Posledný deň nás čakal najnebezpečnejší úsek plný trhlín späť do mesta Zermatt. Po ôsmich hodinách sme sa zdraví dostali do kempu.
Zažili ste aj situácie „na hrane"?
Nebezpečných situácií bolo viac. Riskovali sme pri lezení na Roccia Nera, kde sme si museli hľadať vlastnú cestu kvôli roztopenému snehu a veľkým trhlinám. Nepočítali sme tiež s takým strmým terénom pri výstupe na Il Naso, kde nám chýbali prostriedky na istenie v ľade, tzv. ľadovcové skoby. Liezť na predných hrotoch mačiek s takými ťažkými batohmi na chrbtoch a pocitom, že nie sme istení, to bol naozaj fyzicky i psychicky veľmi náročný a nebezpečný úsek.
Musí to byť pre vás veľkým koníčkom, keď dobrovoľne podstupujete takéto situácie.
Je to vec, ktorá ma baví. V horách prekonávam svoje hranice, zažívam vypäté situácie. Vďaka nim potom lepšie zvládam podobné v bežnom živote. Hory pre mňa znamenajú psychický oddych, pri ktorom nemám čas myslieť na bežné starosti a nádherne si tak prečistím hlavu. Viem, že sa horolezectvu nebudem venovať profesionálne, ale pokiaľ budem môcť, vždy budem do hôr chodiť rád, či na Slovensko, alebo do zahraničia.
Vráťme sa ešte ku klubu. Aké podmienky musia spĺňať potencionálni záujemcovia?
Konkrétne podmienky prijatia do klubu nemáme. V súčasnosti je nás dvanásť z celého Slovenska a všetci sa veľmi dobre poznáme. Nezaložili sme klub kvôli čo najväčšiemu počtu členov. Cieľom bolo zastrešiť činnosti, ktoré sme dovtedy robievali. Tiež sa nám teraz ako občianskému združeniu ľahšie zháňajú sponzori. Vstupu ďal-ších ľudí sa však nebránime.
Čo sa týka sponzorov, je pravdou, že v horolezectve o nich nie je núdza?
Táto veta sa dá uplatniť skôr u profesionálnych horolezcov. Čo sa týka menej známych či klubov, je to o tom, ako si to človek dokáže vybaviť. Pokiaľ sa pohybujete v tých kruhoch, sponzori sa nájsť dajú. Samo-zrejme, aj ich treba prezentovať, napríklad na horských festivaloch. Tým, ktorí podporujú naše expedície, by som sa chcel aj touto cestou poďakovať.
Prezraďte nám, akú akciu najbližšie pripravujete?
Keďže sme roztrúsení po celom Slovensku, akcie, čo sme prvý rok naplánovali, sme splnili iba na 20 %. Z toho dôvodu sme si povedali, že naše akcie budú spontánne. Samozrejme, že sa to týka len tých menších na Slovensku. Keď si povieme, že ideme, tak ideme.
Kam bude smerovať taká väčšia, akú ste nedávno absolvovali?
Osobne by som chcel zorganizovať o rok expedíciu na sedemtisícovú horu. Najreálnejšie vidím Pik Lenina v Pamíre. Vo svete je veľa známych a horolezcami navštevovaných hôr, ktoré nie sú veľmi technicky náročné. Ja by som rád podnikol niečo iné. Nevystupovať v zástupe s ostatnými, ale inou cestou.
