Článok pokračuje pod video reklamou
ČADCA. Zadul nepríjemný severák, niesol so sebou snehové vločky. Nie, nebola to metelica, aj keď začalo hustejšie snežiť. To už som sa ocitol na dvore Jána Kasaja, stolára, ale on je taký, že ovláda aj iné remeslá a v pamäti si uchováva zaujímavé udalosti zo svojho života. Hoci má už dávnejšie za sebou osemdesiatku, vôbec to nie je vidieť. Ba by ste mu hádali možno ani nie sedemdesiat. Čiperný, večne usmievavý, rád sa porozpráva s druhými ľuďmi.
Našiel som ho vo svojej dielničke. Vlastne má dve stolárske dielne, ale menšie práce či opravy robí vždy v tej, ktorá je pri dvore. Má tu v zime vykúrené, na stene je umiestnený radiátor. Ukazuje mi svoje výrobky - malé stolčeky a tzv. štokerlíky či hokerlíky, všade to inak volajú. Sú bielučké, z čerstvo vypracovaného dreva.
„Stolárstvu som sa ani nemusel učiť," hovorí mi. „Veď som sa všetkému priúčal ako chlapec u otca. Bavila ma tá robota."
Najskôr sa však, ako si spomína, učil za kováča v Šarišských Lúkach. Mal iba pätnásť rokov. Dlho u kováča nevydržal. Pritiahlo ho domov, kde začali stavať fabriku Drevinu, známy závod v Krásne nad Kysucou. Pomáhal pri stavebných prácach. Neskôr sa dostal do učenia do Turian, kde bol hlavný podnik.
Čaro a vôňa dreva
V Turanoch sa pán Kasaj učil vyrábať najmä okná a dvere, lebo vtedy sa všade stavalo. Vedúcim stolárom bol istý Vondráček z Kysuckého Nového Mesta. Mladému stolárovi drevo načisto učarovalo. Dokázal z neho vyhotoviť aj iné výrobky, také, čo sa zišli v domácnostiach. Boli to truhlice a diežky, ale vyrobil tiež kolovrat, na ktorom priadla jeho matka. Nástroje si tiež vyrábal sám, nepotreboval ich kupovať či zháňať. Časom prišiel rad aj na nábytok, ba dokázal zmontovať krov budúcej strechy.
Neskôr, za vyše dvadsať rokov, sa stal poštovým doručovateľom. V obci boli dvaja - on a Peter Šustek. Volali ich jednoducho poštári. Práca s drevom mu ostala ako koníček.
Vianoce v Nemecku
Ako áno, ako nie, rad prišiel aj na vianočné sviatky. Je to veľká udalosť, obdobie, keď človek pookreje, stíši svoj zhon, aby zažil chvíľky pokoja vo večne utrmácanom a neistotou dorážajúcom svete. Čas sa spomalí, až je to niekedy na neuverenie. Ľudia sa kedysi tak nenaháňali, ako to robia teraz, viac sa stretávali, nezáväzne rozprávali.
Ján Kasaj však zažil jedny Vianoce v cudzine. A neboli hocijaké. Udialo sa to počas druhej svetovej vojny, keď ho ako narukovaného slovenského vojaka odvliekli z východného Slovenska rovno do pracovného tábora v Nemecku do mestečka Alen. Odtiaľ sa sťahovali na nejaké pohorie, kde bola vodná nádrž. Bolo to pred Vianocami. V tábore pílili drevo, pripravovali ho ako palivo.
Čoskoro zistili, že je tam kostolík a ľudia ho navštevujú. Zašli za dôstojníkom, čo sa učil za kňaza, či by aj oni mohli chodiť na omše. Súhlasil. Každý slovenský vojak mal vtedy pri sebe malú modlitebnú knižku s pobožnými pesničkami. A hneď aj zaspievali v tom kostole. Ľuďom sa to náramne páčilo. Dokonca na Štedrý večer ich pozvali na hostinu, len aby spievali. Najskôr sa pustili do tých cirkevných, neskôr, keď sa potúžili pijatikou, zanôtili aj svetské. Ale v pamäti mu ostala pesnička Tichá noc - oni ju spievali po slovensky, domáci po nemecky. Ale veľmi dobre sa dopĺňali...
Na tie nemecké Vianoce má pán Kasaj viacero spomienok. Vyzdobili stromček a konečne sa mohli trochu najesť, ba si aj vypiť. Dnešné vianočné sviatky sú oproti tej dobe neslýchaným prepychom. Aj keď je pravda, že sa už nájdu aj ľudia, ktorí nemajú kde hlavu skloniť. Na Vianoce sa však ani oni nestratia. Ľudia majú bližšie k sebe, pomáhajú si.
S takým pocitom som sa rozlúčil so stolárskym majstrom Jánom Kasajom a s jeho dielničkou. Počas sviatkov budú zaslúžene odpočívať.
