Krásnych stojeden rokov oslávila pani Veronika Jurišová z Čadce. Hoci sa to zdá neuveriteľné, doteraz číta bez okuliarov.
ČADCA. Pani Veronika Jurišová už pred rokom prežila celé jedno storočie. Tento rok - 15. februára, „načala" druhú stovku. Aj keď jej zdravie už neslúži tak, ako by chcela, spokojná je aspoň so zrakom. Noviny si prečíta bez okuliarov.
Syn Jozef sa smeje, keď mama povie, že s okuliarami dobre nevidí. Pani Veronike by jej vek nikto nehádal. Nie je to tak dávno, čo si ešte vyšla do záhradky, pozdraviť sa so susedmi, pozrieť na oblohu, aký bude deň. Stále žije vo svojej malej dreveničke v Čadci-Kýčerke, ktorú si s mužom postavila pred vyše sedemdesiatimi rokmi. Väčšinu času trávi v kuchyni, sediac na pohovke, pretože jej už neslúžia nohy.
Syn Jozef, ktorý sa spolu so sestrou Annou stará o mamu hovorí, že počas života absolvovala štyri operácie. Pri bolestivom zápale trojklanného nervu ju dokonca hospitalizovali až v Brne. Babke Jurišovej je najviac ľúto, že už nemôže sama pracovať. Keď bola mladšia, nikdy neposedela len tak nečinne. Zo štyroch detí v súčasnosti žijú tri - šesťdesiattriročný Jozef, sedemdesiatjedenročná Anna a sedemdesiatdeväťročný František. Teší sa zo štrnástich vnúčat, dvadsiatichtroch pravnúčat a troch prapravnúčat.
Kúsok od jej dreveničky býva syn Jozef s manželkou Emíliou. K mame odbehne aj niekoľkokrát za deň. Zakúri jej v piecke, prinesie obed, porozpráva sa. „Apetít má ešte, chvalabohu, dobrý. Vyberavá v jedle nie je, zje čo jej prinesieme. Pochutí si aj na tradičnej nedeľnej slepačej polievke s domácimi rezancami, no blízka je jej aj stará klasika - zemiaky s mliekom," prezrádza.
Dozvedeli sme sa, že babička Jurišová nebola žiaden domased. Ešte pred jedenástimi rokmi sa zúčastnila na svadbe svojho pravnuka a vydržala sa veseliť až do druhej hodiny po polnoci. Rôčky však pribudli a tak dnes už uprednostňuje domácu pohodu. S očami, ako sme už spomínali, je spokojná, trápia ju však nohy a to, že nemôže behať ako v mladosti. Aj v tomto prípade sa tak potvrdzujú známe slová Jána Wericha: „Je to smutné, ale mladosť musí raz odísť. Aj keď si ju človek zachová v srdci, nezachová si ju v kolenách."
