K učiteľom, na ktorých sa nezabúda, patria manželia Zacharovci z Čadce, ktorí prišli v päťdesiatych rokoch učiť kysucké deti. V nedeľu, kedy oslávia sviatok všetci učitelia, si určite na nich spomenie nejeden bývalý žiak.
ČADCA. „Pochádzam z Liptova, manžel z Turca. Spoznali sme sa v škole," spomína pani Boženka. Jej učiteľské začiatky sa viažu k Základnej škole na Hlinkovej ulici v Čadci, kam v roku 1953 dostala umiestenku. V ročníkoch 5 - 9 učila ruštinu a matematiku. Manžel František, s ktorým si padli do oka práve na tejto škole, zasa výtvarnú výchovu a občiansku náuku. Keďže po sobáši nemali kde bývať, využili ponuku ísť učiť do Vojtov, kde bol k dispozícii učiteľský byt. Do tamojšej školy, postavenej z kameňa, chodilo okolo 60 detí, ktoré navštevovali 1. - 5. ročník.
Manželia Zacharovci ich učili všetky predmety a strávili tam 11 rokov. „Radi spomíname na toto obdobie," hovorí pani učiteľka, ktorá si dodnes pamätá na všetky deti, ktoré učila. Na všetky Boženky, Aničky, Zuzky, Marienky, všetkých Jankov, Paľkov, Števkov...
„Nikdy som medzi nimi nerobila rozdiely. Väčšinou žili v rovnakých podmienkach. Na desiatu si nosili chlebík. Niektoré suchý, v lepších prípadoch natretý masťou, džemom. Ovocia nebolo veľa, vzácnosťou bolo aj jabĺčko. Po škole museli pomáhať v domácnosti, starali sa o mladších súrodencov, pásli kravy, kozy a zbierali lesné plody. Boli šťastné, možno aj šťastnejšie ako dnes. Radi čítali, počúvali, snažili sa naučiť čo najviac. Chceli vo svojom živote niečo dosiahnuť. Vedeli, čo znamená bieda, nevzdelanosť, aj preto po vzdelaní túžili," pokračuje v rozprávaní.
Neučili deti len písať a čítať
Keď manželia Zacharovci vyjdú na ulicu, ešte sa nestalo, že by sa pri nich niekto nepristavil. Neprehodil slovko, s nostalgiou nezaspomínal na minulosť. „Boli to nielen učitelia, ale aj druhí rodičia. Keď sme skončili v škole, išli sme do bytu k pani učiteľke. Učila nás háčkovať, vyšívať, štrikovať," spomína Mária Húšťavová z Čadce, ktorá je dnes už dôchodkyňa. Dodáva, že učili deti nielen písať a čítať. Zaujímali sa aj o ich ďalší osud, keď opustili školské lavice U Vojtov. Či študujú, či si našli zamestnanie, majú rodinu.
„Áno, deti chodili ku nám do bytu. Boli šikovné, učenlivé. Snažila som sa ich naučiť niektoré praktické veci. Dievčatá boli veľmi šťastné, keď si napríklad už dokázali uštrikovať sveter." Na obdobie U Vojtov veľmi rada spomína. Na um jej prichádzajú viaceré veselé zážitky.
„Mamy mojich školáčikov boli väčšinou domáce. Celý deň pracovali okolo domácnosti, hospodárstva. Občas si potrebovali zájsť do mesta. Vybaviť niečo na úrade, kúpiť šatku, látku na sukňu, či varešku do kuchyne. Preplazili sa popod okno triedy, v ktorej učil môj manžel a prišli za mnou do bytu. S prosbou, aby som na ďalší deň uvoľnila ich syna, dcéru z vyučovania. Nemal totiž kto zostať pri menších ratolestiach. Bolo treba tiež opatriť statok počas ich neprítomnosti. Manželovi sa to báli povedať. Bol prísny, vedeli, že by u neho nepochodili. Veľmi mu záležalo na vzdelaní týchto detí. Vzdelanie im otváralo cestu do iného života. Ale mne sa matiek vždy uľútilo a tak som privolila."
V škole pracovala táto učiteľka, ktorá vraví, že by svojej povolanie nebola vymenila za nič na svete, 35 rokov. Ani na dôchodku však bez školy nezostala. Častokrát som zastupovala kolegyne, ktoré boli choré, alebo pre iné problémy nemohli učiť. Jej spomienky sú plné spomienok na minulosť.
Nesú so sebou vôňu slnka, sladkých čučoriedok, hríbovej polievky, ale i burácajúcich hromov, vetra a dažďa bijúceho do okien malebnej školy U Vojtov. Tiež chalúpok, v ktorých nažívali aj trojgeneračné rodiny a kučeravých hlávok detí, ktoré večer v pokoji usínali a snívali svoje veľké sny.
Tri vnučky idú v ich šľapajach
Pani Boženka prišla pred pár rokmi o zrak. Práca po večeroch urobila svoje. „Presilila som si oči, operácia by už nepomohla. Lekári sa snažia udržať aspoň súčasný stav," konštatuje. Navyše, nešťastný pád zapríčinil aj problémy s pohyblivosťou, najmä chôdzou. Napriek zdravotnému stavu nefrfle, nie je zatrpknutá. „Moje povolanie si pýtalo svoju dlaň. Nejde len o zdravie. Keď som učila popoludní, vlastné deti ma videli len ráno a večer. Veru, nie vždy to bolo ľahké."
Spolu s manželom vychovali 3 deti: Jaroslava, Františka a Ľubicu. Tešia sa z ôsmich vnúčat a štyroch pravnúčat. „Sme veľmi radi, že tri vnučky idú v našich šľapajach. Dve sú už učiteľky, tretia ešte študuje," tešia sa. Na otázku, akú úlohu mala počas ich učiteľstva „trstenica" vravia, že fyzické tresty nepatrili k ich výchovným prostriedkom.
„Deti som takto netrestala. Nie palica, ale slovo ich dokázalo potrestať viac. Aj vtedy sa medzi sebou pohádali a v hneve sa prezývali rôznymi nadávkami. Naučila som ich, že každý má svoje meno a tým ho treba oslovovať."
Deti by si mali vážiť aj svojich rodičov
Manželia majú aj svoj názor na nový vlastenecký zákon. „Deti by mali poznať hymnu, meno prezidenta, štátne znaky, no úctu k týmto symbolom musia získať spontánne. Učitelia by ich mali naučiť k takému vlastenectvu, že by pre dieťa bolo samozrejme byť hrdé na to, že jeho kolískou je Slovensko, zároveň však bolo hrdé na svojich rodičov a svoje korene."
Zacharovci prežívajú svoj život v útulnom byte v Čadci. Pán František, ktorý robil dlhé roky aj zástupcu riaditeľa na najväčšej škole v Čadci - na Rázusovej, oslávil 14. marca krásnych 83 rokov. Je nedoslýchavý, čo by, ako smejúc vraví, určite kedysi uvítali jeho žiačikovia. „Aj vtedy si chceli pomôcť našepkávaním, ťahákmi. Boli to veľkí šibali," hovorí s láskou.
Pri prezeraní albumu nemôžeme uveriť vlastným očiam. Na desiatkach fotografií sú ich žiačikovia - Jankovia, Paľkovia, Marienky, Zuzky, Aničky... Na konci pekne uložené ležia blahoželania k narodeninám, pozdravy z ďalekých kútov, nechýbajú fotografie manželských párov, rodiniek. A pod nimi úhľadne napísané: „Pánovi učiteľovi a pani učiteľke z lásky".
