VYSOKÁ NAD KYSUCOU. Včera sa zišli obyvatelia Semeteša, Vysokej nad Kysucou, Staškova, príbuzní obetí a predstavitelia Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov i politických strán na pietnej spomienke pri pamätníku na Semeteši, ktorý stojí na mieste krvavej tragédie. Pamiatku obetí si prišli uctiť aj členovia Klubu vojenských výsadkárov v Žiline.
Dedinou otriasol výbuch
Václav Hunčík má dnes 79 rokov, na tragédiu si spomína veľmi dobre. Hovorí, že ešte aj dnes mu behajú zimomriavky po tele. „Bolo skoro ráno, keď zaznel výbuch míny. Ten rachot otriasol celým Semetešom," hovorí. Spomína tragické osudy viacerých tunajších rodín. „Jedna matka prišla o obidvoch synov, poznačilo ju to na celý život. V inom prípade zastrelili mladého muža, ktorý slúžil na vojne v cudzine. Utiekol domov, no len jednu, jedinú noc prespal v rodnom dome. Na ďalší deň ho zastrelili," spomína.
Obyvatelia Semeteša sa práve chystali orať
Bol obyčajný, hoci vojnou poznačený pracovný deň. Piatok, 20. apríla 1945. Takmer koniec vojnového utrpenia. Väčšina chlapov v osade Semeteš sa od skorého rána chystala orať. V tom čase sa tadiaľ z Považia do Turzovky presúvala skupina vojakov, nazývaných „vlasovci". Výbuch, ktorý sa zrazu ozval, neveštil nič dobrého. Ako sa ukázalo, vojaci narazili na mínu, ktorá údajne dvoch z nich zabila. Po chvíli sa v kopaničiarskych chalupách rozpútalo peklo.
Vojaci vyvliekli chlapov i chlapcov von. Jedného, čo sa zdráhal vyjsť, zastrelili na prahu vlastného domu. Príbytky zapálili. Ženám a deťom nedovolili oheň uhasiť a tak ich domy postupne pohltili nenásytné plamene.
Dvadsaťdva mužov v trojstupe viedli do Turzovky na gestapo. Všetci - oni sami aj ich príbuzní - verili, že tam sa pri výsluchu všetko vysvetlí. No hneď za osadou im spojka, ktorá bola prípad v Turzovke ohlásiť, oznámila, že ich tam vodiť nemajú, lebo front je blízko. Krutý rozkaz vykonali besniaci vojaci priamo na mieste. Tam, kde zastali, rozostavili mužov a chlapcov. Tí ako podťatí padli zrazu pod strelami, ktoré z guľometu vyslal nemilosrdný plameň. Aby svoju ohavnú popravu bez súdu dokonali, vystrelili rany istoty z pištole do hlavy.
Jeden zázrakom zostal nažive
Je priam neuveriteľné, že jeden predsa ostal nažive. Štefan Cipár. Práve jeho svedectvo sa stalo základom historického zdokumentovania tejto najväčšej tragédie na Kysuciach. Strela z guľometu mu len škrabla rameno a rana z pištole mu cez krk vyšla tvárou von. Krvácajúc sa dostal k priateľovi, ktorý privolal lekársku pomoc.
Tú mu poskytli vojenský a židovský lekár, skrývajúci sa pred gestapom. Lieky nemali, obviazať ho nemohli, aby nekrvácal dovnútra. Urobili teda, čo im podmienky dovoľovali. Po troch dňoch sa jeho stav stabilizoval, no tvár ostala dlho necitlivá. A o týždeň už bolo územie oslobodené.
Na tragédiu sa nedá zabudnúť
Ani 65 rokov nezmylo z tejto spomienky krvavú stopu a nevysušilo slzy, ktoré ju zaliali. Veď nezmyselne zahynuli nevinní ľudia, chlapci, ktorí ani len nestihli dospieť v mužov. Každoročne si na nich v tento deň spomínajú blízki i predstavitelia obce Vysoká nad Kysucou, ktorej súčasťou je osada Semeteš.
Nebolo tomu inak ani tento rok. Včera sa spolu so starostom obce Ladislavom Kubačákom zišli všetci, ktorí si chceli uctiť obete pri tamojšom pamätníku. Nechýbala ani Dagmar Dvorská, ktorá na vlastnej koži ako dvanásťročná zakúsila peklo koncentračného tábora a doteraz jej ho pripomína číslo vytetované na predlaktí.
„Je dôležité nezabúdať na tieto zverstvá najmä kvôli generáciám, ktoré ich nezažili. Predovšetkým preto, aby sa pre nich stali mementom a nikdy viac sa neopakovali," hovorí Ján Kopecký z Klubu vojenských výsadkárov v Žiline. Klub združuje veteránov - výsadkárov, pričom súčasťou ich činnosti je aj spoznávanie miest, ktoré sa spájajú s I. i II. svetovou vojnou. „Je veľa známych pamätných miest na Slovensku, i v cudzine, no sú aj také, o ktorých sa v literatúre až tak veľa nepíše, pričom si zaslúžia pozornosť. Určite k nim patrí aj Semeteš," dodáva Kopecký.
