ČADCA. Kysučania doposiaľ spomínajú na vzácnu návštevu spred dvadsiatich rokov. Matka Tereza prišla 14. mája do Čadce a pozdravila mnohotisícový zástup ľudí. Mnohí si nenechali ujsť príležitosť osobne vidieť túto vzácnu ženu, ktorá sa celý život venovala tým najbiednejším. V Čadci zanechala štyri misionárky, ktoré mali na Kysuciach pokračovať v jej práci. Pred dvadsiatimi rokmi som sa osobne stretla s touto vzácnou a mimoriadne skromnou ženou, ktorá okrem iného odpovedala aj na to, prečo prišla práve na Kysuce.
Kysuce jej poradil biskup Korec
„Mojou túžbou bolo zriadiť Útulok vo vašej krajine už dávnejšie, ale neumožnili mi to. V tomto roku (1990) ma o to písomne poprosil nitriansky biskup Mons. J. Ch. Korec. Hneď som súhlasila. Biskup Korec rozhodol, že útulok bude v Čadci na Kysuciach. Som šťastná, že sa mi splnila moja veľká túžba," povedala. Dodala, že chce podobný dom otvoriť aj v Prahe, v ktorom by bolo navyše aj oddelenie pre chorých na AIDS, čo sa jej neskôr podarilo. V tom čase končilo jej pôsobenie predstavenej rádu Misionárok milosrdenstva a kresťanskej lásky. Na otázku, aké posolstvo zanechá svojej nástupkyni povedala: „Moje posolstvo je u Pána Boha a my pracujeme v jeho mene, sme v jeho rukách. Konkrétny program nemáme. Pracujeme impulzívne a chodíme tam, kde nás o to žiadajú. Základom našej práce je opatera a súcit s tými, ktorí sú opustení, chorí a nemajú nikoho. Pomáhame najbiednejším z biednych, neberieme peniaze na mzdu, dotácie od štátu ani od cirkevných inštitúcií. Žijeme len z milodarov, ktoré dostávame od ľudí. Pôsobíme charitatívne, ale naším poslaním je aj rozdávať a šíriť lásku medzi ľuďmi, pretože láska, to je mier." Na to, s akými dojmami odchádza, odpovedala: „Páči sa mi, že tu žije veľa nábožných ľudí. Základom šťastného štátu je šťastná rodina. Preto prosím, aby sa ľudia ctili a mali radi, abyspoločne v modlitbách vytvorili jedno veľké srdce naplnené láskou."
Niekde majú chlieb, no chýba im láska
Matka Tereza odišla z Kysúc pomáhať tým, ktorí ju najviac potrebovali. Zdôraznila, že ľudia dneška hladujú po láske, po chápavej láske, ktorá je jedinou odpoveďou na osamelosť a horkú chudobu. „Preto pôsobíme aj v krajinách ako je Anglicko, Amerika alebo Austrália, kde nie je hlad po chlebe. Ľudia tam však trpia strašnou osamelosťou, zúfalstvom, nenávisťou, cítia sa nevítaní, bez pomoci, a bez nádeje. Nevedia už, čo je to ľudská láska. Potrebujú niekoho, kto im rozumie a váži si ich," povedala pri odchode.
Aj keď dnes už nie je medzi nami, jej slová nám majú stále čo povedať.
