ZBOROV NAD BYSTRICOU. Ján Studený bol riaditeľom Základnej školy v Zborove nad Bystricou v čase, keď boli jej triedy ešte roztrúsené po celej dedine. Bolo to pred päťdesiatimi rokmi. Práve on so svojimi kolegami - učiteľmi, pred polstoročím zobrali do rúk motyky, rýle, krompáče a lopaty a vykopali základy pre súčasnú školu. „Boli to krásne časy. Všetci sme boli mladí... Ja som mal dvadsaťšesť a kolegov som mal aj devätnásť - dvadsaťročných," spomína Ján Studený.
Hovorí, že vtedy bolo v škole naozaj veselo. Nepoznali žiadnu faloš ani ohováranie. „Každého štvrť roka sme zorganizovali oslavu, na ktorej sme poblahoželali oslávencom, ktorí mali v tomto období narodeniny alebo meniny. Zakryli sme okná mapami, aby nebolo vidieť zvonku do vnútra. A to ste mali vidieť... Väčšina z učiteľov boli muzikanti, vedeli hrať na rôzne nástroje. Veru tu bolo veľmi veselo...," pokračuje v spomínaní.
Preto nebolo divu, že do kopania základov sa pustili naozaj všetci-bez výnimky. „Kedysi dávno boli triedy zborovskej školy roztrúsené po celej dedine. Niektorí sa učili u Adlera, tam bola aj riaditeľňa a zborovňa. Tam býval aj jeden z učiteľov Janko Pagáč s manželkou v jednej jedinej miestnosti, ktorá bola obývačkou aj kuchyňou a spálňou," hovorí.
Ďalšie učebne boli u Fojtov, u Válkov a dve učebne boli aj v súčasnej materskej škole. Budovu, v ktorej by sa žiaci sústredili na vyučovaní pokope, potrebovali vtedajší obyvatelia Zborovova nad Bystricou i celý pedagogický kolektív ako soľ. Predsa len, migrovať za žiakmi po celej dedine bolo náročné na čas. „Preto, keď sa rozhodlo o výstavbe školy, potešili sme sa všetci. Aj keď nás to stálo nejaké to úsilie. Boli sme však mladí, plní elánu," pokračuje Studený.
Vtedajší učitelia na čele s riaditeľom navrhli aj úpravu okolia školy, dokonca zasadili tuje, ktoré doteraz obopínajú prístupovú cestu k škole. „Bol som zvedavý či sú tuje ešte stále súčasťou školského areálu. Pri pohľade na ne sa mi opäť vynorili spomienky, ako sme ich ešte malé presádzali okolo chodníka."
Narodil sa pod katedrálou Notre Dame
Ján Studený pochádza z dedinky Nová Ves nad Žitavou. Narodil sa však vo Francúzsku, v nemocnici pri katedrále Notre Dame. „Moji rodičia tam odišli v roku 1928 za prácou. Robili pri zelenine. Po štyroch rokoch som sa tam narodil," vysvetľuje Studený. S malým dieťaťom sa však dá len ťažko pracovať. „Aby moji rodičia viac zarobili, keď som mal pol roka, priniesla ma mama na Slovensko k starým rodičom. Stará mama mala vtedy šesťdesiatštyri rokov a starký sedemdesiat." Pokračuje, že v tom čase bol jediným dieťaťom v Novej Vsi nad Žitavou, ktoré malo kočík a plienky. „Keď starká oprala plienky a navešala ich na dvor na šnúru, dievky z dediny ich kradli a uväzovali si ich ako šatky," smeje sa.
V roku 1947 skončil Ján Studený mešťanku vo Vrábloch. Nikto sa ho vtedy neopýtal, kde chce ísť, čo chce robiť. Bolo to v období dva roky po fronte. Bola taká doba. „O rok neskôr, v roku 1948, sa za naším kostolom rozhodlo o mojom osude. Prišli tam kamaráti, ktorí sa učili v Dubnici nad Váhom. Mali montérkové uniformy a ja som ich počúval s otvorenými ústami. Hovorili o tom, ako robili skúšky a podobne. Ja som už bol rok len tak doma... Vtedy, 4. decembra 1948, za tým kostolom som sa rozhodol, že idem preč z dediny - do Dubnice, tak ako tí moji kamaráti."
Tak aj bolo. Ján Studený sa začal v Dubnici nad Váhom učiť za sústružníka. Jeho prijímacie skúšky, ktoré spravil na výbornú, však tak zaujali jeho učiteľa, že mu navrhol aj pedagogické štúdium na večernej škole. Tú ukončil maturitou v Žiline.
Začiatky boli ťažké, ale krásne
Svoju prvú umiestenku dostal do Vychylovky. Nastúpiť mal hneď od 1. januára. „Mama ma nabalila ako mohla. Do vreca mi nabalila vankúš, chlieb, klobásy, slaninu a pár korún. Previazala mi to motúzom a takto ma vystrojila do sveta," spomína s nostalgiou na svoje začiatky. Mladý vyštudovaný učiteľ sa doviezol vlakom do Čadce a potom do Novej Bystrice ho priviezol autobus. Prvého januára, s vrecom na pleci, v ústrety novej etape svojho života.
„Bola tam taká krčma. Ja som tam prvojanuárový večer vošiel s vrecom na pleci, ako taký Ježiško. Aj pár posmeškov na moju adresu hneď prišlo. Našťastie tam bol pán Janiga, ktorý býval vedľa školy, v ktorej som mal učiť. Ponúkol sa, že ma tam zavedie. Vtedy bolo toľko snehu, že mantinely z neho okolo cesty boli vyššie nás. On mal koníka, na ktorého sme naložili „celý môj majetok" a vybrali sme sa ku škole, ktorá bola odtiaľ sedem kilometrov." Tam začínajúci mladý učiteľ býval v jednom z kabinetov, v ktorom sa v noci ani nekúrilo. Po polroku ho povolali na vojenčinu. Odtiaľ dostal umiestenku do Budatínskej Lehoty a potom do Zborova nad Bystricou.
Dva lístky pre pätnástich
„Boli to krásne časy. Aj deti boli vtedy iné. Skromné, milé, pomáhali nám, rodičom aj sebe navzájom. Povyhrávali sme s nimi rôzne literárne i športové súťaže," pochvaľuje život minulej doby. Ján Studený viedol v Zborove nad Bystricou futbalový krúžok. Chodili na rôzne zápasy do Turzovky, Skalitého, Radole...
„Spomínam si, bola nedeľa, hrali sme v Turzovke, myslím. Manželka nám napiekla všetkým rezne, aby sme neboli hladní. Mladí si posadali do autobusu a ja som pre všetkých kúpil dva lístky. Šofér mi však oponoval, že nás je pätnásť. Ja som mu však povedal, že viac peňazí nemám. Odviezol nás aj tak." Spomienok, dnes už dôchodcu Jána Studeného, na Kysuce je naozaj veľa. Dokázal by o nich rozprávať celé hodiny. Okrem toho, že bol pri výstavbe školy v Zborove nad Bystricou, pôsobil v čase výstavby ďalšej aj v Dunajove. Tam k škole pribudla aj učiteľská bytovka.
„Nakoniec som skončil vo výbore chovateľov v Bratislave ako tajomník pre celé Slovensko. Dnes som šťastným a spokojným dôchodcom, ktorý venuje celý svoj čas záhrade," dodáva sympatický dôchodca.
