Eva Iliašová je mladá tridsaťročná absolventka Trnavskej univerzity. Vyštudovala slovenský jazyk a náboženstvo. V súčasnosti učí náboženstvo na jednej zo základných škôl v Kysuckom Novom Meste a v oblasti katechézy pôsobí už sedem rokov. Zároveň pracuje v Cirkevnom centre voľného času sv. Jakuba, kde sa venuje práci s deťmi a mládežou.
ČADCA. Nedávno sa Eva Iliášová vrátila z dobrovoľníckej služby vo Filipínach, kde sa dostala prostredníctvom Misijných sestier Ducha svätého. Podobné projekty majú podľa jej slov rozbehnuté však aj Saleziáni. Vo Filipínach prežila rok, na ktorý nikdy nezabudne. Hovorí, že na začiatku jej púte bola veľká túžba pomáhať a slúžiť.
„Začalo to už počas štúdia na vysokej škole, kde som sa začala bližšie zaujímať o misie a veci s tým súvisiace. Tento sen sa mi naplnil o pár rokov neskôr, a to vďaka rehoľnej spoločnosti Misijných sestier Ducha svätého a niekoľkých dobrovoľníkov, ktorí tento dobrovoľnícky program absolvovali v Nemecku a rozhodli sa niečo podobné ponúknuť aj na Slovensku," spomína na to, ako sa v nej zrodila myšlienka na dobrovoľnícku činnosť.
Pred odchodom absolvovala Eva Iliašová ročnú prípravu, ktorá pozostávala z rôznych seminárov, prednášok a samozrejme, dôležitú úlohu v tomto procese zohrávala podľa nej aj duchovná obnova. „Počas týchto spoločných stretnutí sme sa snažili očistiť naše úmysly, prečo chceme ísť na misie. Či to náhodou nie je len taká túžba za dobrodružstvom a exotikou, ale či je za tým aj niečo hlbšie a dôležitejšie," vysvetľuje. Eviným snom bola Afrika, ale z viacerých dôvodov nebola ponuka v žiadnej z komunít v spomínanej krajine stráviť rok v misijách. „Pochopila som, že nie je dôležité, kde človek je, ale podstatné je, že chce pomáhať. A tak prišla ponuka z Filipín."
Kto chce byť „in" potrebuje len veľkú dávku lásky
Prvý mesiac bývala Eva v hlavnom meste Filipín - v Manile. Navštevovala kurz Tagalogu, čo je národný jazyk na Filipínach. „Od svetových jazykov sa podstatne líši a občas som mala problém dostať ho do ucha, ale chcelo to len čas a chuť," spomína na svoje „filipínske začiatky". Potom už nasledoval „misijný" život. Viac ako desať mesiacov strávila v mestečku Sablayan na ostrove Mindoro. Venovala sa práci s domorodým kmeňom nazývaným Mangyans. „Žijú hlboko v horách naozaj veľmi jednoduchým spôsobom života. Majú iba bambusový domček nazývaný „bahay kubo", jedno kaldéro - teda hrniec, v ktorom varia ryžu, pár vecí na oblečenie...a to je asi tak všetko."
V týždni spolu s ostatnými dobrovoľníkmi putovali do jednotlivých osád, ktoré boli od civilizácie vzdialené dobrú hodinu. „Keď však vstúpite na ich územie, cítite sa akoby v inom svete. Ako niekde, kde peniaze, majetok a jednoducho všetko to hmotné nemá žiadnu cenu. Kto chce byť „in", potrebuje len veľkú dávku lásky, a všetko príde samo."
Dobrovoľníci vo Filipínach navštevovali chorých, chodili do školy, kde s deťmi trénovali angličtinu, často si robili piknik pri rieke... „Deti už na to čakali a bolo milé pozorovať ich s akou radosťou si umývajú vlasy a tešia sa z bielej bublinkujúcej veci, teda zo šampónu."
Čo sa týka katechézy nacvičovali napríklad jasličkovú slávnosť alebo kreslili a čítali si z Biblie.
„Potešilo ma, keď prišiel za mnou asi tak štyridsaťročný muž a chcel odo mňa detskú bibliu. Na otázku či vie čítať záporne pokrútil hlavou a dodal: Veď to nevadí, budú mi z nej čítať moje deti, len aby sme ju mali doma.," pokračuje v spomienkach. Práce mali dobrovoľníci vo Filipínach naozaj dosť. „Nebolo to nič svetoborné...naopak veľmi jednoduché, ale krásne..."
Ak niekam potrebujú ísť, vyberú sa aspoň vo dvojici
Po príchode do Filipín Evu prekvapili v Manile veľké veľké sociálne rozdiely. Bohatší tam žijú vo vyhradených štvrtiach, chránených políciou, ktoré sú od skutočného života sú podľa nej doslova oddelené múrmi. Na druhej strane nespočetné množstvo ľudí na uliciach, chaos v doprave, hluk... Medzi domorodcami bola Kysučanka naopak šokovaná - v pozitívnom zmysle.
„Uvedomila som si, že človek toho až tak veľa k životu nepotrebuje. Veľmi ma oslovila ich jednoduchosť a radosť zo života. V podstate títo ľudia nič nevlastnia, nemajú peniaze a často ani poriadne oblečenie, a predsa sú šťastní," približuje nám spôsob života v tejto krajine.
Podľa nej je pre nich podstatným najmä spoločenstvo, v ktorom žijú. Napríklad, ak potrebujú niekam ísť, idú vždy minimálne dvaja. „Dokážu sa rozprávať a zdieľať o živote často až hlboko do noci. Navzájom si pomáhajú a ešte sa nestalo, aby sa dieťa dostalo do detského domova, alebo aby zostalo bez starostlivosti, keď sa rodičom niečo stane. Poznala som jednu rodinu, ktorá mala svojich šesť detí a adoptovali ešte dve, ktorým zomreli rodičia."
Neplač, veď sa uvidíme v nebi
Eva si doniesla s Filipín veľa zážitkov a pokoru. Tam zistila, že majetok a hmotné veci nie sú tým najdôležitejším. Dôležitá je láska a súdržnosť ľudí. „Filipíny mi dali veľmi veľa. I keď zo začiatku to bolo veľmi ťažké. Spočiatku som mala problém komunikovať vo filipínskom jazyku. A tak som bola prinútená len byť prítomná," spomína Eva. Postupom času sa jej však jazyk rozviazal. Rozprávala im o Slovensku, že tu máme hory, zvieratá, ale že nemáme „katutubo", teda domorodcov žijúcich v horách, čo im podľa nej nešlo vôbec do hlavy.
„Na začiatku to teda bolo ťažké, ale omnoho náročnejšie bolo rozlúčenie. Prirástli mi k srdcu, veď som tam bola ako doma. Poznala som jednotlivé rodiny, deti s ich mamičkami a snáď aj preto sa mi vryla do pamäti, či do srdca veta jednej z nich: Ate,huwag ka umyiak, makikita tayo sa langit... - Neplač, veď sa uvidíme v nebi. Úžasné, nie?!."
