Róbert Letz patrí medzi najmladších profesorov histórie na Slovensku. V súčasnosti je vedúci Katedry histórie na Pedagogickej fakulte Komenského univerzity v Bratislave. Kysuce obdivoval už od detstva. V našom regióne ho však neoslovila len prekrásna krajina, ale očarili ho tiež Kysučanky. Teda, jedna z nich - jeho manželka Alenka. Dnes sa potulujú kysuckou prírodou spoločne - aj so svojimi šiestimi deťmi.
Vo svojich vedeckých prácach sa zaoberáte obdobím po vojne a najmä po roku 1948, keď nastúpila totalita. Prečo vás zaujalo práve toto obdobie?
-Toto obdobie ma zaujíma najmä pre jeho nedostatočnú spracovanosť, pre zásadný význam - veď išlo o vyše 40 rokov - ale aj pre pohnuté osoby jednotlivcov, ktorí sa usilovali zachovať svoju vlastnú tvár aj napriek tomu, že riskovali osobné pohodlie a často i životy.
Spolu so svojím otcom Jánom Letzom, významným slovenským filozofom, ste napísali knihu Bratia Letzovci. Život a dielo Štefana Letza a Bela Letza. V Žiline, odkiaľ otec pochádza, ste zamýšľali zriadiť pamätnú izbu Letzovcov. Podarilo sa?
-Knihu Bratia Letzovci sme písali spolu s otcom nielen ako odbornú publikáciu, ale aj s vnútorným zanietením. Je to predovšetkým výpoveď o dvoch bratoch, sirotách, ktoré napriek ťažkým sociálnym podmienkam vďaka nekonečnej obetavosti svojej matky dostali vzdelanie a zaradili sa medzi slovenských intelektuálov. Belo Letz, môj starý otec, sa stal jazykovedcom a jeho brat Štefan spisovateľom. Kniha o dvoch bratoch je tak trochu aj sondou do života slovenskej inteligencie v 20. storočí. Súčasne sme ju mysleli ako výzvu pre spracovanie ďalších podobných zabudnutých postáv. Pamätnú izbu sme zatiaľ nezriadili, je to zložitejšie. Reálnejšie vidím aspoň osadenie pamätnej tabule.
S otcom chodievate pravidelne na Kysuce, veď Krásno nad Kysucou je rodisko vašej manželky. Aký máte vzťah k otcovi?
-Otcovi vďačím za veľa. Možno povedať, že je aj mojím učiteľom a priateľom. Práve on mi sprostredkoval hlbší dotyk s rodinnou tradíciou a určite aj jemu vďačím za svoju orientáciu na históriu. Od detstva sme spoločne chodievali na výlety do hôr. Prázdniny, ktoré som trávieval s bratom v Žiline sme tiež takto využívali. Prechodili sme Malú Fatru a občas sme zablúdili aj na Kysuce, no to som ešte netušil, že si odtiaľ privediem ženu. Spomínam si na nádhernú túru modrou značkou naprieč kysuckými horami z Budatína až do Turzovky. Boli sme vyčerpaní, ale súčasne nasýtení nádherou krajiny.
A ku Kysuciam?
-Kysuce som bližšie spoznal až vďaka svojej manželke. Je to krásny kus Slovenska, v ktorom žijú veľmi bezprostrední a priami ľudia. Je to aj kraj paradoxov, kde človek silnejšie vníma protiklady. Samotné rodisko mojej ženy Alenky Krásno nad Kysucou. Slovenský spisovateľ - Kysučan Anton Bielek začína svoju knihu Obrázky z hôr z roku 1935 vetou: „Keď zanesie ťa, milý čitateľu, niekedy sudba na Kysuce, tak nezabudni upriamiť svoj pozor na tichú viesku Krásno." Dnes je Krásno rušným mestom s panelákmi a jeho ráz sa za posledné desaťročia rýchlo zmenil. Je na škodu veci, že si zachovalo pomerne málo z bohatej tradície. Pomery mu vnútili stať sa skôr priemyselným strediskom. Všeličo by sa však ešte dalo zmeniť a zachrániť. Kysuce a Kysučanov mám rád a verím, že si udržia vlastný svojráz. Bez neho by Kysuce prestali byť Kysucami a Slovensko Slovenskom.
Čo vaša rodina a manželka? Čo hovoria na otca a manžela ako na profesora histórie?
-Rodinný život mám naozaj bohatý. S manželkou Alenkou máme šesť detí. Aj týmto sa hlásime k starej tradícii Kysúc, kde väčší počet detí nikdy neprekážal. Rodina moju prácu chápe. V deťoch sa usilujem pestovať lásku k dejinám. Vodím ich na historické miesta, do múzeí, mladším čítam historické legendy a povesti. Zatiaľ ešte žiadne z detí nepovedalo, že chce byť historikom, ale niektoré už zahlásili, že sa chcú stať archeológmi a to je blízko. Som rád, že aj rodinná vetva mojej manželky na Kysuciach a v Bratislave ma prijala aj ako historika.
Čo robí Vaša manželka? Zaujíma ju história?
-Moja manželka je pôvodným povolaním chemička. Niekoľko rokov učila na bilingválnom anglicko-slovenskom gymnáziu v Sučanoch. Jej povolanie je teda dosť vzdialené histórii. O históriu ale má záujem, často sa ma mnohé veci pýta a ja jej hovorím o veciach, na ktorých momentálne pracujem. To, že nie je profesiou historička je aj výhoda, aspoň mi všetko, čo jej poviem, uverí.
Podľa čoho ste vyberali mená vašim deťom? Len tak podľa kalendára alebo majú aj nejaký hlbší zmysel?
-Pri výbere mien detí sme sa pridržiavali rodinnej tradície. Sú to teda väčšinou mená, ktoré sa vyskytujú v našich rodinách už generácie: Mária, Magdaléna, Belo, Ján, Tomáš, Juraj. Samozrejme, všetky mená sme konzultovali v užšej rodinnej rade s manželkou a v širšej rodinnej rade s rodičmi.
Ktoré miesto na Kysuciach nikdy, keď náš región navštívite, v žiadnom prípade neobídete?
-Mojim obľúbeným miestom je vrch Kykula, ktorý sa vypína nad Krásnom. Má 737 metrov a je taký typický kysucký vrch. V blízkosti sú osady U Gavlasov a U Grapovcov. Sú tam pekné miesta s typickými kysuckými „kaplnečkami", studničkami a s prekrásnou horskou tíšinou. Chodievame tam s celou rodinou. Obľúbili sme si aj Živčákovú horu pri Turzovke. Je to mariánske pútnické miesto, kde sme nachádzali duševné osvieženie, pokoj a radosť. V posledných rokoch tam prebieha veľká ťažba dreva, výstavba nového chrámu. Celý areál sa veľmi zmenil. Bol by som rád, aby si toto miesto zachovalo aspoň zvyšok pôvodnej intimity.
