ČADCA. Všetka tá hrôza a odkázanosť ľudí na pomoc iných krajín a dokonca aj beznádej, nás sprevádzali snáď
v každých novinách či televízii. Michaela Mečiaková zažila túto hrôzu na vlastnej koži ako členka Krčméryho lekárskeho tímu.
Mladá dvadsaťosemročná lekárka Michaela Mečiaková mala možnosť pomáhať v zemetrasením postihnutom Haiti. Ako členka lekárskeho tímu profesora Krčméryho pomáhala zraneným a bezradným Haiťanom. Hoci je Michaela rodená Žilinčanka, jej mama pochádza z Kysúc. Presnejšie z Horného Vadičova. „Ako dieťa som do Vadičova k starej mame chodievala často. Mám na toto obdobie veľmi pekné spomienky - záhradka, domáce zvieratá, život tak odlišný ako ten v meste...Čaro Vianoc v malej dreveničke zafúkanej haldou snehu," spomína mladá lekárka na svoje detstvo na Kysuciach.
Afrika jej učarovala
Medicínu vyštudovala Michaela na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Ešte ako medička po skončení piateho ročníka medicíny sa dostala ako dobrovoľníčka cez Hnutie kresťanských spoločenstiev detí (eRko) na tri mesiace do Nairobi v Keni, kde pracovala v centre pre chlapcov z ulice. „Nebola to medicína, bola to skôr sociálna práca. Pomáhala som učiť chlapcov matematiku a angličtinu, pracovala som s nimi v tvorivej dielni, kde sme všeličo vyrábali - z korálok, papiera, dreva a podobne. Bolo to niečo čo u nás na Slovensku nazývame arteterapia," približuje svoje pôsobenie v Nairobi Michaela. Bola to práca veľmi náročná. Všetko to boli deti, ktoré si prešli životom ulice. Bol to pre ne vlastne akýsi medzistupeň medzi životom na ulici a pokusom začleniť ich do „normálnej školy", nájsť im rodinu, či už vlastnú alebo náhradnú. Práca s deťmi mi bola veľmi blízka aj vďaka eRku. V Nairobi som sa zoznámila aj s lekármi, ktorí tam pôsobili cez projekt pána profesora Krčméryho," pokračuje.
O nejaký čas po skončení školy sa stretla s Vladimírom Krčmérym osobne, aby sa ho opýtala, či nemôže byť nejako užitočná a pomôcť v niektorom z jeho projektov. „Pohodlie ambulancie ma zatiaľ nelákalo - mám rada prácu v nemocnici, a pretože mi Afrika po mojej prvej skúsenosti ešte počas školy učarovala, ponúkla som svoje „malé medicínske schopnosti" aj pre projekty v rozvojových krajinách," vysvetľuje Michaela. Čo sa týka rozvojových krajín, mladá lekárka pracovala už v Keni na klinike v Nairobi, v Burundi v nemocnici Rutovu, v Ugande v nemocnici v Buikwe, v Južnom Sudáne v nemocnici Marial - Lou a na krátko aj v spomínanom Haiti v Port-au-Prince, kde nastúpila po tohtoročnom zemetrasení. Na tak mladý život naozaj veľa skúseností...
Impulzom, ktorý ju dostal na Haiti bola jednoduchá otázka profesora Krčméryho, či s nimi do toho pôjde. „Nemala som dôvod povedať nie. Každý sa snažil pomôcť ako vedel a mohol - a ak som ja mohla pomôcť ako lekárka, priložila som ruku k dielu, keďže som bola osobne oslovená," hovorí. V Haiti pracovala ako anesteziologička v provizórnych operačných sálach. Uspávala tých, čo boli operovaní a mala na starosti aj pooperačný manažment. Okrem tohto všetci robili všetko to, čo bolo treba. Ošetrovali a preväzovali rany, liečili infekcie, ale aj bežné ochorenia či malárie. Zemetrasenie tu totiž paralyzovalo veľkú časť zdravotnej starostlivosti poskytovanú v tejto oblasti. Preto slovenskí lekári suplovali a robili všetko čo bolo v ich silách.
„Do Santo Dominga sme prileteli z Paríža a ďalej sme pokračovali miestnym „taxíkom". Pri prekračovaní hraníc medzi Dominikánskou republikou a Haiti zrazu všade zavládol chaos, na hraniciach stáli veľké autá s humanitárnou pomocou, všade bolo cítiť typický sladkastý zápach," spomína na svoje prvé dojmy z krajiny po zemetrasení lekárka. Haiti potrebuje predovšetkým rozvojovú pomoc Hneď po príchode na miesto šli priamo na mobilnú kliniku, kde ich lekárska posádka, ktorú striedali zorientovala v situácii a hneď sa pustili do práce.
„Uvedomovali sme si, že sme tu len na krátky čas, a chceli sme ho čo najlepšie využiť. Od ďalšieho dňa som už fungovala na operačnej sále, ostatní z našej posádky pokračovali na mobilných klinikách. Práce bolo naozaj veľa. Často sme robili neskoro do noci, v noci či nadránom nás budili k prípadom..." Naozajstné pocity ovládli mladú lekárku až po jej návrate na Slovensko. Tam na mieste nebol čas na nejaké pocity. „Všade vládol naozajstný chaos, zrúcané budovy, bezradní Haiťania... Niektorí vzbudzovali súcit, iní skôr strach. Bolo evidentné, že tu je pomoc nesmierne potrebná, ale tiež to, že najdôležitejšia je dobrá koordinácia tejto pomoci. Ľudí aj materiálnej či zdravotníckej pomoci prichádzalo veľa, dôležité bolo však správne túto pomoc skoordinovať, a to sa nie vždy organizáciám pôsobiacim v tejto obalsti darilo," vysvetľuje. Na Haiti sa odohrala obrovská katastrofa, ktorá by otriasla akoukoľvek veľmocou. Haiti bola jednou z najchudobnejších krajín sveta už pred zemetrasením - teraz však stojí podľa Michaely ešte pred väčšou výzvou.
„Haiti potrebuje pomoc, ale dôležitejšie je rozlíšiť akú pomoc. Dajte niekomu rybu a zasýťte ho na jeden deň, naučte ho chytať ryby a nasýtite ho na celý život. Bola som na Haiti v krízovej chvíli, kedy bola humanitárna pomoc viac než potrebná, teraz potrebuje Haiti predovšetkým konštruktívnu rozvojovú pomoc. Potrebuje, aby ľudia mali čo jesť dnes, aby mali zdravotnú starostlivosť dnes, ale potrebuje to preto, aby sa mladí ľudia vrátili do škôl, aby dospelí pochopili, že na rozvoj a pozbieranie krajiny z katastrofy sú potrebné ich ruky a chuť niečo robiť. Aby mali čo jesť aj zajtra a aby mali lekársku starostlivosť aj zajtra. A toto už presahuje schopnosti lekára," vysvetľuje zanietene. Haiti podľa nej potrebuje inžinierov, psychológov, sociálnych pracovníkov, politikov, učiteľov i lekárov a mnoho ďalších iných. Toto je podľa mladej lekárky výzva na niekoľko rokov, dokonca desaťročí...
Pomáhať, je vidieť tých druhých okolo seba
Po dvoch rokoch strávených v trópoch Michaela v súčasnosti pracuje na Slovensku. Pripravuje sa na špecializáciu. „Najbližšie plány vycestovať zatiaľ nemám. Ak chcete dávať, treba si nájsť čas a priestor, aby ste mohli načerpať po odbornej, ale aj ľudskej stránke," vysvetľuje lekárka. Hovorí, že pomoc druhým je pre ňu uvedomenie si, že viac ako trištvrtina ľudstva sa má horšie ako my. „Áno, bedákame nad tým, čo všetko nemáme a čo nám chýba, aký je k nám osud krutý, akú máme zlú vládu... Mnohokrát je to naozaj aj pravda... Je len dobré občas si uvedomiť, že na svete nie sme len my, ale aj niekto iný. Nemyslím si, že každý musí ísť do Afriky alebo inej rozvojovej destinácie na to, aby mohol pomáhať druhým. Stačí si otvoriť oči a uši srdca - zbadáme, že niekto možno hneď vedľa nás potrebuje pomoc, lebo sám si nedokáže pomôcť. To je pre mňa pomoc druhým - vidieť tých druhých okolo seba," dodáva na záver.
