V talianskom meste Attimis sa v júli konali Majstrovstvá Európy v hre na heligónku. „Bola rozdelená do troch kategórií, do mojej sa prihlásilo 18 súťažiacich. Hral som slovinské a francúzske skladby. Umiestnil som sa na 4.mieste, zároveň ma pozvali hrať na festival do Ríma," hovorí Patrik.
Zdedil gény po dedkovi
Aj dedko František Kováč má svoj podiel na tom, že jeho vnukovi Patrikovi učarovala heligónka. Chlapec sa zamiloval do zvukov tohto nástroja a odvtedy mu zostal verný. Dnes je z neho šestnásťročný mladík, ktorý študuje strednú školu a chce byť profesionálnym fotografom. Široko - ďaleko je známy svojou hrou na heligónku, no prezentoval sa aj na viacerých fotografických súťažiach.
„Začal som asi pred desiatimi rokmi, najskôr som bol samouk," spomína na začiatky. O tom, že jablko skutočne nezvykne padať ďaleko od stromu, svedčí aj jeho prípad. Heligónke sa nevenuje len dedko, tiež otec Milan, ktorý ho v jeho koníčkovi podporuje.
Na prvého učiteľa nedá dopustiť
Neskôr sa začal chlapcovi venovať učiteľ Martin Čerňanský zo Žiliny - Trnového, ktorý pred štyrmi rokmi skončil na majstrovstvách sveta v hraní na heligónke na šiestom mieste. Ten ho naučil tomu správnemu fortieľu, aj preto Patrik vie na nástroji zahrať nielen „na ľudovú nôtu", tiež rôzne medzinárodné skladby a piesne, ktoré sú podmienkou účasti na profesionálnych súťažiach. V súčasnosti má v repertoári okolo deväťdesiat skladieb, štyridsať ich vie naspamäť, nechýba ani známa „Kaťuša", francúzska polka a ďalšie.
Je to ranné vtáča
Kým jeho rovesníci možno ráno ešte drichmú, on zoberie heligónku a cvičí. Denne hodinu aj pol, pred súťažami dokonca až tri - štyri hodiny.
Ako jediný zástupca zo Slovenska, dokonca i Čiech, sa dostal medzi účastníkov juniorských Majstrovstiev sveta v hraní na heligónke, ktoré sa uskutočnili pred rokom v Rakúsku. Takáto súťaž sa koná každé dva roky a vyžaduje obrovskú zručnosť. Predpokladom je hra na trojradových a štvorradových heligónkach. Len na nich sa dajú totiž zahrať skladby požadované výberovou komisiou. Patrik ich zvláda, ako nám osobne predviedol, doslova bravúrne. Kým na dvojradovke zvládne nacvičiť ľudovú pieseň za päť minúť, zložité cvičí na trojradovke aj tri mesiace, smeje sa, že niektoré treba trénovať aj dva roky.
Heligónok plný dom
V dome Kováčovcov majú v dome až trinásť heligónok. Sú medzi nimi súčasné, vyrobené na objednávku, no niektoré sú z rokov 1920 až 1945. Je medzi nimi doslovný skvost - nástroj vyrobený pre istého grófa, ktorý žil istý čas v Čechách. Či bol hráčom on alebo jeho komorník, nevedno.
Isté je, že pochádza z roku 1938 a takisto vydáva nenapodobiteľné krásne zvuky. Práve o tých hovorí aj Patrik. Vraví, že si heligónku vybral práve pre zvláštny zvuk a krásne tóny.
Patrik nie je sám, kto v rodine hrá. Talent má aj sestra Petra, ktorá nehrá len na heligónke, ovláda tiež hru na husliach, flaute, dokonca cimbale.
Zahanbiť sa nenechá ani šesťročný Tobiáš, ktorý dotvára heligónkarske trio, ktoré už navštívilo desiatky vystúpení a zožalo množstvo úspechov, o čom svedčia plné vitríny s oceneniami a diplomami. Svoje umenie predviedli nielen na Slovensku, tiež v Poľsku, Čechách, Chorvátsku či Rakúsku. Pravidelne sa zúčastňujú na stretnutiach najlepších heligónkarov na Slovensku, ktoré sa každý rok konajú v Novej Bani. Chodia tiež na prehliadky do Brezna, odkiaľ si takisto priniesli viacero ocenení. O úspechu súrodeneckej trojice svedčí aj to, že jej vyšlo cédečko, na ktoré finančne prispela obec a ŽSK.
Hrať na heligónke nie je jednoduché
Aj keď má človek talent, tento nástroj si vyžaduje tiež určitú fyzickú kondíciu. Ide totiž o dvanásť, i viackilovú záťaž. Patrik hovorí, že by tento nástroj nevymenil za žiadny iný. Aj keď sme spomínali ceny i diplomy, tým najväčším ocenením preň je, keď sa jeho hra páči a poslucháči mu zatlieskajú. Pretože hudba, ako vraví, je takisto mostíkom k tomu, aby mali ľudia k sebe bližšie.
