ďalšia rana osudu. A po nej nasledovali ďalšie...
KRÁSNO NAD KYSUCOU. Štyridsaťpäťročnú Zlaticu Hornišovú z Krásna nad Kysucou osud stále skúša, koľko toho vydrží. Hoci sa jej v súčasnosti začalo aspoň trochu dariť, bojí sa toho, čo opäť príde.
Zlatica pochádza z Krásna nad Kysucou. Tu si našla aj svojho manžela, ktorému po svadbe porodila krásneho zdravého syna. „Keď mal synček pol roka, ochorel na laringitídu, a behom troch týždňov nám zomrel," spomína na smutné chvíle pani Zlatka. Jej manžel to psychicky nezvládol a nasledoval rozvod, po ktorom ostala Zlatica viac ako trinásť rokov sama.
„Pracovala som v Pratexe, neskôr v jednej nemeckej firme na výrobu pančúch. Podarilo sa mi dostať miesto kontroly kvality. Bola som dva mesiace na zaškolení v Nemecku, ovládala som cudzí jazyk... Darilo sa mi," pokračuje v spomínaní. Práve v nemenovanej firme si našla kamarátku. Tá mala sestru v Karvinej. Parkrát ju aj spolu navštívili. Práve v Karvinej sa zoznámila so svojim budúcim manželom. „Robil riaditeľa v miestnej základnej škole. Bol tiež rozvedený a už dlhšie sám."
Podľa pani Zlatky to bola láska na prvý pohľad. „Naša láska bola taká silná, že sme neuvažovali triezvo, a po troch mesiacoch známosti sme sa zobrali. Nemuseli sme, nebola som tehotná, jednoducho sme chceli," vysvetľuje smutne. Zo začiatku bolo všetko pekné. Zlaticin manžel bol milý, pozorný... Všetko sa podľa nej zmenilo, keď otehotnela. Najmä v posledných mesiacoch tehotenstva.
„Mala som problémy, musela som dlho ležať v nemocnici. Vtedy sa skontaktoval so svojou expriateľkou. „A keď sa nám narodil Samko, pri ktorého pôrode mimochodom aj bol, otočilo sa jeho správanie o stoosemdesiatstupňov," hovorí. Neskôr sa ešte snažil, ale nebolo to už ono. A keď po necelom roku otehotnela Zlatka opäť, celé manželstvo išlo dolu vodou.
„Posielal ma na potrat, ale ja som veriaca, a nedokázala by som zabiť život vo mne. Snažila som sa naše manželstvo zachrániť, nedalo sa však." Zlatka v tom čase bývala pri manželovi v Karvinej. Z materskej platila elektrinu a poplatky za rodičovský dom v Krásne, ktorý jej nechali už zosnulí rodičia. Ostávalo jej na život 20 - 30 korún. „Manžel prispel alebo kúpil len to, čo on uznal za vhodné. Páčilo sa mu, že som od neho závislá. Veľakrát som celé dni a noci preplakala. Nemala som nikoho. Len jeho."
Keď to už Zlatka nemohla vydržať, rozhodla sa odcestovať domov na Slovensko. Predala zlatý prsteň, aby mala na cestu domov, a s polročnou Eliškou a jedenapolročným Samkom sa vybrala domov. Potom nasledovalo niekoľko udobrovaní a následne zasa hádok, ktoré končili zväčša bitkou. Raz sotil bývalý manžel pani Zlatku do steny tak, že jej natrvalo poškodil chrbticu i ruku.
„Bola som bez peňazí, bez manžela, bez práce... Vyše roka sme boli odpojení aj od elektriny a na čas aj od plynu," spomína na ťažké chvíle. Aj napriek ťažkému osudu, vďaka pomoci sestry a švagra, skončila bakalárske štúdium a dnes je zamestnaná ako interný zamestnanec v poisťovacej spoločnosti. Nezarobí veľa, ale ako sama hovorí, aspoň má prácu, kde stretla veľa dobrých ľudí.
„Stále však splácam pôžičky, ktoré som si vybrala na zaplatenie dlhu za elektrinu a plyn. Bývalý manžel mi peniaze na deti raz pošle a raz nie. Nezmôžem proti tomu nič. Keby som mala aspoň rodičov...," smutne si vzdychne Zlatka. Žije však pre svoje deti, ktoré jej robia obrovskú radosť. Samko má už osem rokov a Eliška sedem. Všetko čo mamina pre nich obetovala a robí jej vracajú bezhraničnou láskou a poslušnosťou. Ktovie, možno sa osud rozhodol, že už Zlatku vyskúšal dosť.
