Bola raz jedna rodina. Mama, otec a štyria súrodenci. Rodičia usilovne pracovali, aby mohli postaviť pre svoje ratolesti domček, ktorý by nazývali svojím domov. Podarilo sa, domček stál a deti v ňom spokojne vyrastali... Až raz zazvonil zvonec a rozprávky bolo koniec...
Aj takto by sa mohol začínať príbeh rodiny Bukovanovej z Rakovej. Tá žila v peknom rodinnom dome v Rakovej. Keď si rodičia už mysleli, že ich starosť sa skončila, a že už môžu spokojne po jednom vypúšťať svoje ratolesti „z hniezda", v ktorom oni spokojne dožijú, nastal zlom. Jeden chybný krok, alebo príliš veľká dôvera, a ocitli sa takmer na ulici. Dvadsaťosemročný Ivan, dvadsaťšesťročný Dávid, dvadsaťštyriročný Andrej, dvadsaťročná Jana a dvanásťročný Michal sa ešte ani nestihli osamostatniť a už ich postihla krutá rana osudu - ich domov im zobrali a nasťahovali sa doň cudzí ľudia. „Neviem čo sa presne stalo, rodičom je ťažko o tom rozprávať," vysvetľuje Ivan. „Asi príliš niekomu dôverovali. Vždy boli takí." Bukovanovci totiž v minulosti podpísali ručenie známemu bohatému podnikateľovi. „Neviem, či bol ich priateľ, ani ako dlho ho poznali. Jedno viem isto, rodičia určite nevedeli, že upisujú jeho dlhu svoj dom," pokračuje Ivan.
Na kopcoch je ťažký život
Hovorí, že im bol len podstrčený papier, ktorý majú rýchlo podpísať, čo aj urobili. A to bola osudová chyba... Vďaka tomuto podpisu prišli neskôr o svoj domov. Podnikateľ totiž neskôr skrachoval, dokonca keď o ňom naposledy Bukovanovci počuli, bol vo väzení. „Všetko sa to stalo minulý rok v októbri. Ešte stále nás to však bolí. Keby nie našej babky, skončíme na ulici," spomína na osudný deň Ivan. Pani Anna Bukovanová žije na kopcoch v Rakovej v časti Kuchriská, kde sa za ňou jej rodina minulý rok prisťahovala, už vyše päťdesiat rokov.
Okrem nej a Bukovanovcov tu žije aj jej druhý syn. „Spolu nás je jedenásť. Miesta nemáme veľa, ale pomestíme sa. Čo už máme robiť," hovorí stará pani. Má slzy v očiach, pretože vie, čo je to žiť takto na vrchoch, uprostred síce krásnej, ale často aj drsnej prírody. Hovorí, že najmä zimy tu bývajú kruté. „Je to pre nich ťažké, na iné boli zvyknutí," pokračuje so smútkom v hlase. Predsa len, o dom prišlo jej dieťa - syn, ktorého tiež isto zožiera, že sa dal takto hlúpo oklamať.
„Najhoršie je to s naším dvanásťročným bratom Michalom. Každý deň dochádza triapolkilometra k najbližšej autobusovej zastávke. V zime sa sám brodí snehom. Takto sa žilo možno kedysi, ale nie teraz. V tejto dobe," pokračuje s beznádejou v hlase jeden z bratov. Sám dochádza na autobus dole do dediny. Aby stihol spoj, odchádza z domu už o štvrtej ráno.
Ivan i jeho súrodenci, okrem Michala, sú už všetko dospelí ľudia. Vedia, že teraz je na nich, ako sa zabezpečia. Je načase zohnať si svoje príbytky a odletieť z hniezda, hoci sú ešte nepripravení. Majú žiadosť o byty, v kopcoch neostanú. Bolí ich však, že ich domov, z ktorého boli nútení tak rýchlo odísť im už nikto nikdy nevráti.
