KRÁSNO NAD KYSUCOU. Žiaci ZŠ v Krásne nad Kysucou - Kalinove prežili nedávno zaujímavé poludnie. Navštívila ich pani Margita Masláková, ktorá deťom porozprávala Ako sa žilo kedysi. Deti pani Margitke kládli rôzne otázky, na ktoré ona trpezlivo odpovedala. Na vlastnej koži prežila aj vojnu.
„Boli to strašné časy. Vojna je naozaj krutá. Každý by si mal vážiť to čo má teraz," zaspomínala. Vianoce prežívali síce skromne, ale aj radostne Počas besedy sa žiaci zaujímali aj o to, ako a s čím sa ich rovesníci hrali kedysi. „Väčšina z nás hračky nemala - iba tak handrové bábiky a rôzne kamienky, a to, čo sme našli v lese...
Po vyučovaní sme pásli kravy, behali sme, rozprávali sa, a keď sa zvečerievalo, zaháňali sme kravy domov. Úlohy sme písali večer pri petrolejovej lampe. Nemali sme inokedy na to čas. Museli sme pomáhať rodičom pri rôznych prácach - nosiť vodu, kopať zemiaky, pásť kravy...," opisovala detstvo pani Margita.
Jej myšlienky zablúdili aj k blížiacim sa Vianociam. Na Vianoce sa celý Štedrý deň pôstili a večer pri stromčeku ozdobenom jablkami, orechmi, zabaleným cukrom v papieri sa spoločne pomodlili a išli večerať. „Na Štedrú večeru sme mali hrachovú polievku so sušenými slivkami, pečený chlieb, v ktorom strede bol kúsok soli a koláč, ktorý sme nazývali „baba". Darčeky sme nedostávali, ani sme nemali také bohaté stoly, aké bývajú na Vianoce teraz. Večer sme išli spoločne na polnočnú svätú omšu.
Peši, v mrazoch - ale boli sme šťastní a veselí," pokračovala v spomínaní. V čase, keď bola ešte dieťaťom, bola v každom dvore krava. Z nej mali mlieko, tvaroh a maslo. Kapustu a zemiaky si vypestovali. „Mäso sme mali iba zriedka. Chovali sme síce prasa, ale bolo nás veľa a mäso sme mali iba výnimočne. Mali sme striedmu stravu - zemiaky, kapustu mlieko..."
O sladkostiach mohli často len snívať. Bolo ich veľmi málo. Pani Margitka spomenula, že ako deti dostali v škole na Mikuláša pierko a dva cukríky. „Boli sme veľmi šťastní. Doma nám väčšinou upálili cukor na karamel, a to sme mali ako cukríky."
Keď otec ochorel, pomohol mu nemecký lekár
Ani škola nebola kedysi taká, ako ju poznáme teraz. „Mali sme jednu triedu, v nej sa učili všetci - prváci, druháci, tretiaci a štvrtáci. Veľa nás bolo." Po vojne dostávali v škole na desiatu chlieb a mlieko. Cez vojnu nič. Na vojnu spomína ako na obrovskú krutosť.
„Bolo to hrozné. Všade bola obrovská chudoba a bieda. Ničoho nebolo. Mama nám kupovala topánky až o tri čísla väčšie, aby sme ich dlhšie nosili. Mali sme iba jedny topánky, a keď sme prišli zo školy, vyzuli sme sa a behali bosí. Aj oblečenia sme mali málo. Koľkokrát sme museli čakať na peci, kým nám uschli veci, aby sme mohli ísť von."
Pani Margitke sa najviac vryl do pamäti koniec vojny a príchod Rusov. Tí sa tu podľa nej cítili ako doma. „Boli tu aj Nemci, ani tí ako ľudia neboli zlí. Dokonca, keď môj otec veľmi ochorel, jeden z nich zavolal ich nemeckého lekára, ktorý dal otcovi lieky a jemu sa vďaka nim uľavilo. Ale pamätám si, ako sme sa veľmi tešili na príchod Rusov, lebo sme vedeli, že už skončí vojna," spomínala so slzami v očiach.
Spomienky ju na čas vrátili do detstva, ktoré bolo síce krásne, často však aj smutné. Ani do obchodu si nemohli zájsť tak, ako je tomu teraz. Na tovar museli čakať. Dostali potravinové lístky, za ktoré si mohli kúpiť iba jeden chlieb alebo po kile múky. Nebolo toľko tovaru ako je v obchodoch teraz.
„Hoci to boli ťažké časy, boli veľmi krásne. Na školské výlety sme chodievali len k vode okúpať sa, a podobne. Do školy sme si pod pazuchou niesli iba čítanku a písanku. V tej čítanke však boli veľmi krásne básničky o našom Slovensku. Pri ich čítaní sme sa cítili veľmi hrdí na to, že je táto krásna krajina našou vlasťou," ukončila besedu milá návšteva. Rozhovor s pani Margitkou deti veľmi zaujal, a bolo im ľúto, keď sa skončila.
