Agnesa a František Chrastinovci zo Svrčinovca, osady U Matiaška, sú spolu už dlhé roky. „Už si ani nepamätám, kedy a kde sme sa stretli, tak to bolo dávno," smeje sa čiperná pani Agneska.
Spolu s manželom pracovali dvadsaťpäť rokov v jednom podniku a vôbec si neliezli na nervy. Ľúbili sa tak, ako sa len dvaja ľúbiť vedia. Ich manželské šťastie však zatieňoval mráčik, ktorý sa postupne menil na veľký mrak. Nemohli mať deti.
„Boli sme z toho veľmi smutní. Rozhodli sme sa preto, že si dieťatko adoptujeme. Syn mal pol roka, keď sme si ho priniesli domov," spomína pani Agnesa.
O syna sa starali akoby bol ich vlastný, všetko na svete by mu dali. Dnes má už dvadsaťosem rokov. Mal by sa teda logicky postarať o svojich rodičov, ktorí mu dali toľko lásky. Avšak rodičia sa starajú o neho - a ešte o jeho dve malé deti.
Deti jej robia radosť
„Bol mladý, hlúpy. Taká bola aj matka Adriánky a Ferka, o ktorých sa teraz staráme. Nemala ani osemnásť. Skoro si založili rodinu, veru priskoro," povzdychne si. Narodila sa Adriánka, ktorá má dnes osem rokov a hneď po roku Ferko.
„Obidvaja chodia však spolu do druhej triedy, lebo sme museli Adriánke dať odklad. Bola na operácii kĺbika, dlho chodila len s ťažkosťami."
Keď mali deti dva roky a rok, ich mama odišla na brigádu privyrobiť si a už sa nevrátila. Deti ostali otcovi, ktorý odchod partnerky neuniesol. Aby deti nezobrali do detského domova ujali sa ich starí rodičia, ktorí ich majú teraz v pestúnskej starostlivosti.
„Obidvaja už máme svoje roky. Ja mám šesťdesiatsedem a manžel sedemdesiatdva. Nevládzeme už toľko ako za mladi," sťažuje si pani Agneska.
Deti by však nedala preč za nič na svete. Zvykla si na ne. Vždy pre ne pripraví nejakú dobrotu, ktorú oni majú radi. Aj keď sme ju minulý týždeň navštívili piekla podlesníky. Zemiaky trela ručne. Na mixér v skromnom rodinnom rozpočte nezostalo.
„To hej, čo majú radi, to zjedia. Mäsa sa však nedotknú. Čo by im ho aj na zlatom tanieri naservíroval. A najmä Ferko," hovorí s láskou stará mama, ktorá je vlastne mamou.
Bez mamy a skromne
Ľúto je jej, že deti takto žijú. Bez mamy, v skromných podmienkach. Viac im však starí rodičia zabezpečiť nevedia.
„Snažíme sa, aby im nič nechýbalo. Majú aj hračky, aj oblečenie. Radšej sebe odoprieme, na sebe ušetríme, akoby sme mali na nich."
Vysvetľuje nám, že deti mali aj druhú starú mamu, z maminej strany. Bola mladšia od pani Agnesky. Tá jej vždy hovorievala, že ak by sa jej nedajbože niečo stalo, nech sa o deti postará. „Umrela však ešte skôr ako ja," povzdychne.
Trápi ju čo bude s deťmi v prípade ak sa nej alebo jej manželovi niečo stane. „Predsa len už sme starí. Choroby nás neobchádzajú," hovorí.
Deti jej však robia veľkú radosť. Dobre sa učia, poslúchajú. „Niekedy vyvedú aj nejaké to šibalstvo, tak ako každé iné dieťa. Sú však veľmi poslušní. Dúfame, že to tak aj ostane a vyrastú z nich dobrí ľudia. Možno sme aj my dostali prostredníctvom nich od Boha druhú šancu," skonštatuje pani Agneška na záver.
