Človek by ani neveril, ako mu dokáže jedna udalosť zmeniť celý život. Svadba, úmrtie, úraz či narodenie dieťaťa. Posledný prípad býva zväčša radostný, niekedy však ani nie... Pani Evka Šamajová z Vysokej nad Kysucou má dvoch synov. Štrnásťročného deviataka Dávidka a jedenásťročného Matúška. Jeden z nich však ostal malým bábätkom. Malý Matúško sa nedokáže sám najesť, postaviť, dokonca z jeho úst nikdy nevyjde slovo - mama. Narodil sa totiž s detskou mozgovou obrnou. „Každý náš deň vyzerá v podstate rovnako. Ráno vstaneme, poumývame sa, oblečieme, nakŕmime... Matúško nedávno podstúpil operáciu a kŕmime ho priamo do žalúdka cez hadičku," hovorí pani Evka. Matúško má totiž len jednu nosnú dierku. Pri kŕmení sa často dusil, zahlieňovali sa mu pľúca. Tie sa mu aj často zapálili. Preto tento spôsob kŕmenia.
Matúško je malý anjelik
Počas dňa mamička nemôže od malého odísť ani na chvíľočku. Stále ho treba odhlieňovať, aby sa nezadusil. „Keď už naozaj musím niekde odbehnúť, ostáva pri ňom svokra. Tá je však onkologicky chorá, nemôže s ním manipulovať, takže odbehnúť sa dá naozaj len na chvíľku," pokračuje. Matúško je však podľa nej darom z nebies. Hoci ocko, ktorý je teraz, keďže pani Evka ostala doma s Matúškom, jediným živiteľom rodiny, pracuje od rána a domov chodí až večer, pani Evka si nesťažuje. Veľa jej pomáha aj starší syn Dávidko. „Chlapci sa majú naozaj radi. Matúško sa teší, keď začuje Dávida prísť domov zo školy. Asi mu je už dlho len so mnou," usmeje sa pani Evka. Je to však úsmev cez slzy. Matúško je na ňu veľmi naviazaný. Aj keď na chvíľu odbehne, keď sa vráti dáva hlasno najavo svoj nesúhlas. Akoby sa s ňou vadil, kde bola. Stále ich spája pomyselná pupočná šnúra, ktorú matka s takýmto dieťaťom, ak sa rozhodne sama oň starať, nikdy nepretrhne.
„Nikdy, nikdy ani na chvíľku som neuvažovala, že by som dala Matúška do nejakého sociálneho zariadenia. Veď je môj," hovorí so slzami v očiach. Čo všetko by dala za to, keby bol zdravý. Mohol behať so svojimi rovesníkmi. Chodiť do školy. Nahnevať rodičov nejakým lajdáctvom. Či povedať jednoduché - mama. Veci, ktoré ostatným pripadajú také samozrejmé, obyčajné. Pre pani Evku vzdialené, nedosiahnuteľné...
„Neviem, či si nejaké peniažky zaslúžime. Máme kde bývať, máme čo jesť... Hoci je náš rozpočet oklieštený, zvykli sme si," vysvetľuje skromne pani Evka. Na Matúška berie síce opatrovné, ale kto sa stará o takéto dieťa vie, že je to len kvapkou v mori. Manžel je teda jediným živiteľom mladej rodiny. Deviatak Dávidko potrebuje stále niečo do školy, na druhý rok nastúpi na strednú školu a bude treba doňho investovať ešte viac. Matúško potrebuje lieky, vitamíny, potraviny, ktoré mu predpisuje lekár. „Malý býval často chorý, musel ostávať v nemocnici. Ja som ostávala s ním. Svoj pobyt v zdravotníckom zariadení som si však musela platiť. Posielali ma domov. Že je to zbytočné, že oni sa o Matúška postarajú. Ale ja som ostala. Nikto, ani manžel, ani svokra ho nedokázali nakŕmiť, myslím predtým keď ešte nemal hadičku, dokázala som to len ja. A potom, malý je na mňa naviazaný, trpel by tam bezo mňa. Veď keď len na chvíľu vyjdem z miestnosti už ma hľadá očami. Je to môj anjelik. Nedala a nenechala by som ho nikdy a nikde samého," dodáva na záver pani Evka.
