Júlia Daneková žije v chalúpke v Nižnom Kelčove - Škradnom od svojho narodenia. Aj keď jej život nebol ľahký ani predtým, už jedenásť rokov nesie na svojich pleciach veľmi ťažký kríž. Najstarší syn Tomáško oslávi 28. novembra osemnásť rokov. Osemnásť sviečok na svojej torte však nesfúkne.
Keď sa tridsaťosemročná Júlia Daneková prenesie do minulosti, na miske váh je viac utrpenia ako radosti. Ako slobodnej matke sa jej pred takmer osemnástimi rokmi narodil Tomáško. Partner po tom, ako zistil že je tehotná, nemal záujem zastať si otcovské povinnosti. Na výchovu zostala sama.
Po troch rokoch spoznala muža, ktorý stojí pri nej doposiaľ. Stala sa jeho manželkou a matkou ďalších dvoch detí. Paľko má v súčasnosti štrnásť a Ferko dvanásť rokov. Z lazov každý deň prejdú dvojkilometrovú trasu na autobusovú zastávku, odkiaľ ich autobus odvezie do školy v Hornom Kelčove. Najhoršie to býva v zime, keď cestu od ich chalúpky pokrýva vysoká snehová perina. Zo školy sa treba ponáhľať. Doma ich totiž čaká nielen mama, ale aj ich najstarší, ťažko chorý brat.
Tragédia na ceste
Nemal ani sedem rokov, keď sa po havárii stal Tomáško ťažkým invalidom. Keď na osudný 2. júl 1999 spomína jeho mama, v očiach sa jej zalesknú slzu, slová prerýva vzlykot. Živé chlapča vysadlo na bicyklík a rozhodlo sa ísť pozrieť starkú, ktorá pracovala v dedine. Tá mu síce prikázala, až chvíľku počká, kým dokončí svoju prácu, že sa domov vrátia spolu, no osud kruto zaúradoval. Chlapček započul, že v blízkosti postavili na potoku pleso, a tak sa rozhodol ísť naň pozrieť. Na babku nepočkal a vyšiel na cestu. Zrazilo ho auto s nemeckou ešpézetkou, ktoré podľa svedkov išlo príliš rýchlo. Chlapča zostalo ležať na zemi s početnými pomliaždeninami.
V nemocnici zistili opuch mozgu. Jeho matka si myslí, že keby prišla záchranka skoršie, možno by nenastalo krvácanie do mozgu a chlapec by neupadol do kómy. Tri mesiace s ním ležala v nemocnici. Návrat domov nebol radostný. Chlapec má stopercentnú invaliditu a je pripútaný na lôžko. Keď opisuje, ako sa postupne menil na dospelého človeka, človeku až srdce stisne, či môže to materinské vydržať toľko bolesti.
Tomáško je na mamu veľmi citovo naviazaný. Cíti, že je preň tou najväčšou oporou. Prebaľuje ho, kŕmi, polohuje. A to neuveriteľných jedenásť rokov. Jediným potešením sú pre ňu jej ďalší dvaja synovia. Veľmi jej s Tomáškom pomáhajú. Ferko mu dokonca hráva na heligónke, číta z knihy, spieva. Obidvaja napísali o svojom spolunažívaní s ťažko chorým bratom aj do Detského činu roka, no boli smutní z toho, že ich príbeh neuspel. Každý večer sa za svojho veľkého brata modlia, aby sa uzdravil...
Domček by potreboval opravu
Finančná situácia je u Danekovcov skutočne zlá. Otec rodiny je epileptik a vybavuje si invalidný dôchodok. Najväčším príjmom je opatrovné - 256 eur, prídavky, k tomu príspevok na šatstvo a ďalšie potrebné veci pre Tomáška, čo je však len minimum pri čiastke, ktorú na to mama skutočne minie. „Dokupujem plienky, lieky pre syna i manžela. Navyše, rodina si pred pár rokmi zobrala úver 100-tisíc korún. Splatia ho až za dva roky. Peniaze použili na čiastočnú rekonštrukciu domu, urobili bezbariérový vstup, nemalá čiastka išla na sprchovací kút pre Tomáška. Manipulácia s ním nie je jednoduchá. Z chlapčeka totiž medzičasom vyrástol poriadny chlapisko.
Kým žili starí rodičia, finančne im pomáhali, no obidvaja sa už pobrali na onen svet a tak dcéra zostala so svojím trápením sama. Starší dom by akútne potreboval opravu, najviac by sa žiadali okná, pretože cez tie súčasné sa plazí dovnútra zima, cez škáry zateká. Júlia Daneková verí, že raz sa misky váh aspoň vyrovnajú a do ich domčeka pošle slniečko zo svojich nespočetných lúčov aspoň jeden, ktorý by im zasvietil na ich neľahkej ceste. Tá bola doposiaľ pokrytá len samým trápením.
