ZBOROV. Tridsaťdvaročná Irenka Petreková zo Zborova nad Bystricou si naozaj prešla všetkým. Smrťou dieťaťa, rozvodom i osamelým životom s tromi malými deťmi. Hoci pochádza z Novej Bystrice, už piaty rok býva v Zborove nad Bystricou. „Našla som si tu priateľa, už päť rokov spolu žijeme. Stará sa nielen o mňa, ale aj o moje deti," rozhovorí sa. Jej tri dcérky - osemročná Dominika, sedemročná Miška a šesťročná Tatianka tak vďaka Petrovi Masarykovi vedia, čo je to otcovská starostlivosť i láska.
Peter Masaryk je naozaj pracovitý človek. Potvrdili nám to viacerí obyvatelia. Hoci v minulosti urobil niečo veľmi zlé, za čo si odsedel niekoľko rokov vo väzení, dnes je z neho naozaj starostlivý otec a „pracant" ako sa patrí. Jediným stálym príjmom v rodine s tromi malými deťmi je totiž výživné od bývalého manžela pani Petrekovej, čo je 200 € a prídavky na tri dievčatá. Vyskakovať si z toho naozaj nemôžu. „Priateľ sa snaží zarobiť aspoň príležitostne. Robotu si nájsť nemôže, asi kvôli tomu jeho zakopnutiu. Ale on sa naozaj zmenil, je z neho úplne iný človek," vysvetľuje pani Irena. Hoci majú peniažkov naozaj máličko, nesťažujú si. Snažia sa pomôcť si ako vedia. Po dvore sa prechádza kŕdlik sliepok, pár brojlerov a nechýbajú ani zajace. Záhrada je síce už pripravená na zimný „spánok", rodina z nej však len nedávno pozbierala úrodu, aj vďaka ktorej nehladujú.
Chýba im kúpelňa
„Dochováme a dopestujeme si čo sa dá. Sliepky máme na vajíčka, brojlere a zajace na mäsko. Zo záhrady sme naplnili pivnicu zemiakmi, cvikľou, mrkvou, kapustou a inou zeleninou," hovorí gazdiná. Robiť sa jej naozaj nelení. Ak má úrody priveľa, rozdá aj susedom. „Má mi to zhniť? To radšej nech zjedia iní."
Trápi ju však neprajnosť niektorých ľudí. „Nedajú nám pokoj," hovorí. Vraj aj nedávno u nich bola „sociálka". Potvrdil nám to aj riaditeľ miestnej školy. On však s rodinou, ani s deťmi žiadne problémy nemá. Do školy chodia pravidelne, skromne ale čisto oblečené. Vždy majú desiatu, nie sú na nich vidieť následky zanedbania.
„Snažíme sa ako sa len dá. Samozrejme, že pri prácach nám pomáhajú aj deti. Ale nezotročujeme ich, ani ich netýrame. Ľúbime ich, tak ako ja, aj môj priateľ. Má ich ako vlastné," pokračuje pani Irena. Jej priateľ len súhlasne pokyvuje hlavou. Je nedočkavý, pretože rodinka bola práve vychystaná do blízkeho lesíka na čečinu a prsť. Domov si prinesú aj zbytkové drevo z lesa na kúrenie, aby ušetrili. Takto je to takmer každý deň až do zimy. Je až neuveriteľné, že ešte v dnešnej dobe niekto žije takýmto spôsobom. Spätý s prírodou. Nesťažujú si, neprosia nikoho o nič, snažia sa sami. Niektoré veci však nie sú v ich silách. Mladá rodina totiž nemá v skromnom malom domčeku kúpelňu a WC. Umývajú sa v detskej vaničke a ak im treba, vonku majú latrínu.
„Ak by sa nám podarilo korunky získať, urobili by sme si práve tú kúpelňu. To by sme sa už cítili ako králi," smejú sa. Osemročná Dominika síce túži po počítači, ale na ten rodinka nemá. „Mami ak niečo zostane, kúpime aj počítač? Všetci spolužiaci ho už majú," hovorí túžobne. Mamina ju však len pohladí po vláskoch. „Na ten moja naozaj nemáme, na iné nám treba," hovorí smutne. Cudziemu človeku až srdce stisne pri pohľade na nesplnenú túžbu dieťaťa. Čo potom jeho matke? „Je to trápenie, ale veríme, že raz bude aj lepšie. Veď nepijeme, nehýrime, snažíme sa ako vieme. Verím, že raz ten počítač deti dostanú, aj keď možno nie nový, ale aspoň starší z druhej ruky. Tento rok to však nebude. Nie je z čoho, musia vydržať," dodáva.
