ČADCA. Zhorený dom, omrznuté končatiny, niekoľko operácií - to všetko má na životnom konte 55-ročná Kristína z Oravy. Odsťahovala sa odtiaľ s rodičmi na Novojičínsko, keď mala päť rokov. Po tom, ako skončila základnú školu, začala robiť v kravíne. Prešla viacerými zamestnaniami - robila v porcelánke, hydinárniach. Pochádzala z početnej rodiny, v ktorej okrem nej bolo ešte sedem sestier a dvaja bratia. V Čechách sa starala o deti sestre, vlastné nemala. Na Oravu sa vrátila spolu s rodičmi, ktorí sa rozhodli bývať v rodičovskej chalupe jej otca.
Manželstvo skončilo veľmi rýchlo
Najväčšou Kristíninou záľubou boli motorky. Aj si jednu kúpila na pôžičku a brúsila s ňou cesty s vetrom opreteky. Dovtedy, kým ju nezrazilo auto. „Keď som zostala na vozíku, tatko si myslel, že už sa nepostavím a tak motorku predal," bedáka ešte po rokoch. Neskôr sa zo zranení dostala, našla si na Orave muža a vydala sa. Manželstvo jej však veľa šťastia neprinieslo. Vysvetľuje, že muž bol príliš naviazaný na svoju matku: „Len ju poslúchal. Nechcela ho pustiť bývať na bytovku, ja som zas nechcela skončiť len pri gazdovke."
V tom čase robila v Námestove žeriavničku. Napokon sa rozhodla odísť opäť na Moravu, kde ju to stále ťahalo. „Muž zostal s mamkou, ja som odišla," opisuje stručne koniec manželstva. V roku 1980 ju zrazilo auto, utrpela ďalšie vážne zranenia. Zlomeniny nohy, zobrali jej slezinu. V tom čase robila zástupkyňu v kravíne. Medzičasom umrel otec, mamka zostala v chalupe sama a bolo treba sa o ňu postarať. „Súrodenci mali rodiny, starosť zostala na mne," vysvetľuje, prečo sa opäť vrátila na Oravu. Po nejakom čase matka zomrela. Osudný zlom u Krístíny nastal, keď jej výtržníci podpálili chalupu, v ktorej zostala bývať. „Nezostalo z nej nič. Zhorela mi aj zbierka autíčok, ktorá bola mojou srdcovou záležitosťou," spomína so slzou v oku na červeného kohúta, ktorý odštartoval jej najväčšie problémy.
Domovom jej bol stan pri rieke Ostravica
Nevidela inú možnosť, len sa opäť vrátiť na Moravu. Tam ju však pre ťažký zdravotný stav nechceli zamestnať a tak sa z nej stala bezdomovkyňa. Spomína na ťažké časy, keď mala problém s alkoholom, dokonca ju na osem mesiacov zatvorili do väzenia. „Tam ma chcela zotročiť jedna cigánka. Mala som jej prať a robiť ďalšie služby," opisuje pobyt za mrežami. Napokon to skončilo bitkou a Kristína zostala so zlomenou nohou.
Štrnásť rokov bola bezdomovkyňou na Ostravsku. Bývala v stane, pod mostom, v starých domoch. „Kde sa dalo. Vždy sme však mali strechu nad hlavou," vysvetľuje, kladúc dôraz na to, že nikdy nezostala pod holým nebom. Na tieto časy paradoxne, veľmi rada spomína. „Za deň sme zarobili na železe aj 1 500 korún. Nakúpili sme jedlo, cigarety, tabak, pili sme väčšinou vodku." Spomína, ako si robili piknik pri rieka Ostravica. „Rezne sme vyklepali fľašou od piva. Upiekli sme si ich na rošte, dokonca sme si k tomu urobili zemiakový šalát. Vodu sme brali z rieky. Nič sa nám nestalo, veď sme ju prevarili," dodáva, keď vidí údiv v našich očiach. Hovorí, že niekedy išli prespať k neplatičom, ktorých odpojili od elektriny, plynu. „Za to, že nás nechali u seba prespať, sme sa s nimi rozdelili o jedlo," vysvetľuje princíp spolupráce.
Na staniciach neprespávala
Spanie v stane, keď teplomer klesol riadne pod nulu, sa jej však nevyplatil. Omrzli jej nohy. Keďže zdravotné či sociálne si v Čechách neplatila, previezli ju do prvého hraničného mesta - do Čadce na pohotovosť.
Nejaký čas strávila potom v Námestove, kde si vybavovala po úradoch papiere, aby jej priznali invalidný dôchodok. Ten by mala začať dostávať v najbližších dňoch. Vraví, že len vtedy, keď bola v rodisku, prespala pár noci na stanici. „Nikdy predtým som tam neprespávala," prízvukuje.
Sociálni pracovníci na Orave jej zabezpečili ubytovanie v čadčianskej charite a tak momentálne tam čaká na ďalšie vážne operácie. Keď konštatujeme, že môže byť spokojná, že sa dostala do tejto inštitúcie, kde môže v teple prespať, najesť sa a venovať sa rôznym záľubám, krúti hlavou. „Nič ma viac neťahá ako ulica. Je to život plný voľnosti, slobody. Večer sedíte, pozeráte na hviezdy, zapálite si cigaretu, to je život," vraví. Keď sa pýtame, či jej nebolo ľúto, keď na Vianoce za oblokmi sedeli rodiny pri štedrovečernom stole, len mávne rukou. „Zbytočne vyhodené peniaze. Keby som ich mala, kúpim si motorku a vyberiem sa do sveta. To by boli moje Vianoce," hovorí o svojom sne.
