na. Veľvyslanec prezradil, že Štedrý večer začínal aj tento rok u nich pôstom a končil hodmi.
ČADCA. Diplomatická kariéra Františka Dlhopolčeka, rodáka z Kysúc, sa začala v roku 1979, keď ako mladý absolvent Vysokej školy ekonomickej nastúpil na Federálne ministerstvo zahraničných vecí v Prahe. Po niekoľkomesačnom pôsobení sa mu naskytla príležitosť vycestovať na prvé zahraničné pôsobisko do hlavného mesta Kene - Nairobi, kde spolu s rodinou strávil 4 roky. Ani pri svojom druhom výjazde nezmenil kontinent, bola to opäť Afrika, konkrétne Juhoafrická republika. Jeho tretím pôsobiskom bol Izrael, po ňom nasledovala Veľká Británia. V súčasnosti pôsobí ako slovenský veľvyslanec v Čínskej ľudovej republike.
Navštívi aj rodné Kysuce
Na post veľvyslanca v Čínskej ľudovej republike sa dôkladne pripravoval: „Pravdupovediac, aj napriek určitým skúsenostiam z diplomatickej práce, som mal určité obavy. Čína patrí medzi najstaršie civilizácie na svete. Starí Číňania sa domnievali, že Zem je štvorcová, obloha kruhová a Čína leží uprostred. Preto svoju krajinu nazvali Ríšou stredu (zem stredu), čiže Čung-kuo."
Vianoce sú sviatky rodiny, plné neobyčajnej atmosféry. Veľvyslanec prezrádza, že už niekoľko dní pred nimi musia v rodine vyhrávať koledy. „Tentokrát ich spolu s rodinou trávime na Slovensku. Určite navštívim rodné Kysuce, rodičov, najbližších príbuzných, aby sme si do nového roku zaželali mnoho šťastia, zdravia a spokojnosti."
Štedrý večer u Dlhopolčekovcov aj tento rok začínal pôstom a končil hodmi. „Večeru otváral prípitok otca rodiny bielym vínom, nasledovali oblátka s medom, kysucká čistá kapustnica s hubami, zemiakmi a vajcom, hubová omáčka (trenčianský prvok), kysucká kyslá kapusta a zemiakový šalát s vyprážaným kaprom. Potom nasledovali koláče, rozbíjanie orechov. Nechýbalo krájanie jablka - hviezda je znamením šťastného budúceho roka. Všetky tieto jedlá mám rád a niektoré sa naozaj, možno aj k úcty k ním a k Vianociam, pripravujú u nás iba na tento sviatok."
Spomienky na detstvo
Aj pre veľvyslanca mali Vianoce v detstve zvláštne čaro. „Boli to prvé voľné dni, v škole boli prázdniny. Kysuca zamrzla a my sme mohli hrať hokej, korčuľovať sa či lyžovať. Keď bolo mnoho snehu a mrzlo, prázdniny sa predĺžili a my sme si mohli ešte viac užiť zimu. Ako deti sme sa veľmi tešili na darčeky.
Vianočné starosti mali na krku rodičia. Tak to v živote chodí, teraz ich máme my. Pamätám si, ako sme sa s otcom vybrali do lesa a hľadali vhodný stromček. Nebol ešte sneh. V lese sme stretávali susedov, videli zvieratá a aj keď to bolo únavné, nedá sa na to zabudnúť. Samozrejme, že sme vedeli, ako má poriadny vianočný stromček vyzerať - vetvičky nesmú tvoriť kríž, musia byť od seba rovnako vzdialené. Ten náš sme nemuseli rezať. Našli sme už jeden odrezaný, ktorý sa asi majiteľovi nepáčil, resp. našiel vhodnejší a ten nepotrebný odložil. Bolo nám ho ľúto tam nechať, tak sme si ho zobrali. Zvláštne a jedinečné čaro bolo jeho zdobenie. Salónky, kolekcie sa za našich čias vyrábali doma. Stromček musel byť vždy bohato vyzdobený," spomína.
Aj v Číne majú vianočné stromčeky
Svet sa stáva jednou globalizovanou dedinou. František Dlhopolček vraví, že sa vo svete stretol so zaujímavou tendenciou. Vianoce si pripomínajú aj v krajinách, kde nemajú svoju tradíciu: „V Číne, bolo už koncom novembra vidieť ozdobené „vianočné stromčeky", ulice sú vysvietené blikajúcimi svetielkami, v obchodoch je plno ozdôb. Zaujímavé boli Vianoce v Afrike, keďže u nás je zima a tam vrcholí leto. Namiesto kúrenia sme chladili byt. Špecifické Vianoce so zvláštnym čarom boli tie v Izraeli a nezabudnuteľná polnočná omša v Betleheme. Aj napriek tomu na všetkých miestach prevládala rovnaká vianočná atmosféra."
Koncom roka každý bilancuje, obzrie sa späť. Dá si nejaké predsavzatia. Je to prirodzené. Starý rok je za nami, veríme, že ten nový bude lepší. „Z môjho pohľadu si netreba robiť veľké plány, treba sa tešiť aj z každodenných maličkostí. Najmä tešiť sa zo zdravia. Všetko ostatné je menej podstatné," konštatuje veľvyslanec.
