ČADCA. Formou kalendára od Vianoc do Lucie predstavuje fotograf Jaroslav Velička život na Kysuciach v najnovšej publikácii Kysuce, ktorou sa rozhodol zaplniť takmer štvrťstoročnú absenciu podobných publikácií.
Zdôraznil, že publikácia o Kysuciach nevyšla od roku 1987. V okolitých oblastiach Žilinského kraja na Orave, v Liptove, v Turci, ale aj na hornom Považí vznikajú publikácie takmer každý rok. A napomáha to propagácii regiónu, čo sa týka cestovného ruchu a zvyšuje to návštevnosť rôznych prírodných zákutí v našom regióne, ako aj kultúrnych pamiatok či atraktívnych miest, skonštatoval Velička.
Ponúka pohľad na zmeny v živote ľudí
Za vzor poslúžili kysuckému fotografovi Pútnik svätovojtešský a Domová pokladnica, ktoré boli podľa jeho vyjadrenia vždy obľúbeným čítaním pre ľudí v domácnostiach. Rozhodol som sa sprístupniť encyklopedickou formou ľuďom zmeny. Nielen v prírode, ale aj v spoločnosti, v kultúrnom živote ľudí na Kysuciach. Vypracoval som dotazník, navštívil som niekoľkých respondentov v každej obci a meste na Kysuciach. Odpovedali mi na otázky, čo sa týka zvykoslovia. Texty, ktoré mi napísali v nárečí, som chcel využiť hlavne ako ilustráciu k fotkám, uviedol Velička.
Výsledky výskumu zakomponoval v chronologickom slede. Kniha prechádza od Vianoc cez fašiangy do poľných prác na jar a k Veľkej noci. Ďalej k májovým zvykom, koseniu a žatve. Na jeseň to uzatvárajú zemiaky a znova príde do predvianočného obdobia. Začína deň pred Štedrým dňom a končí 13. decembra Luciami, povedal Velička.
Kysuciam chýba história, ale nie tradície
Podotkol, že v knihe nechcel ukazovať iba Kysuce v minulosti. História Kysúc nie je v porovnaní s inými regiónmi až taká bohatá. Chýbajú nám tu kaštiele či hrady ako v iných regiónoch Žilinského kraja. Chýbajú nám v prírode skalné biotopy, nemáme pohoria ako Malá a Veľká Fatra či Tatry. Čiže som musel vsadiť na bohatstvo ľudu, jeho tradície a každodenný život, dodal kysucký fotograf.
Upozornil, že takmer v každej kysuckej obci existuje folklórny súbor a aktivisti, ktorí život na dedine spestrujú, oživujú a pripomínajú tradície. Chýba možno etnografický prístup, lebo ja na fotkách zachytávam súčasnú úroveň tradícií a zvykov. Nehovorím, či je to správne alebo nie. Jednoducho som dokumentarista a nezodpovedám za to, čo majú ľudia oblečené a čo spievajú. Piesne, ktoré mi nadiktovali a ktoré som prepísal sa uchovajú v podobe, ako som ju zaznamenal, doplnil Velička.
