lnia priestory oščadnického kaštieľa.
Odkedy maľuješ a akým obdobím prechádzalo tvoje maliarske umenie?
-Pamätám si, keď som mala asi 10, zobrala som si taký ten malý trhací blok a s farebnými perami som nakreslila pár jednoduchých tvarov – kruhy, zopár čiar a bodky, proste nič konkrétne. Pokreslila som ich asi 30 a doniesla ukázať rodičom a povedala som, že budem „abstraktnou maliarkou“... (úsmev). Mamina učila na „zuške“ takže som k nej po škole chodievala, tam som kreslila a maľovala. Dá sa teda povedať že odmalička som sa pohybovala vo výtvarnom umení. Strednú školu som vyštudovala na „šupke“ v Kremnici, odbor plošné a plastické rytie kovov – rytectvo, kde sme sa skôr učili staré rytecké techniky ako medirytina, ocelorytina, zlatotlač, plakety ..atd. čiže bolo to skôr o grafike. Na vysokú školu výtvarných umení v Bratislave ma prijali na Textilný dizajn, ale už po prvom ročníku ma to veľmi ťahalo k maľbe. Na koniec som šla do 4.ateliéru k profesorovi Ivanovi Csudaiovi na ročnú stáž a tam som aj zostala.
Ktorú školu ste vyštudovala?
-V roku 2009 som úspešne ukončila Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave u akademického maliara Ivana Csudaia. Som veľmi vďačná, že som mala možnosť tvoriť vo výbornom kolektíve a pod vedením takého skvelého profesora a maliara. Bolo to veľmi pekné obdobie, na ktoré rada spomínam ... jedna veľká maliarska rodina.
Aké sú tvoje obrazy, prípadne čo je zdrojom tvojej inšpirácie?
-Rada začínam maľovať ráno, s čistou a jasnou mysľou. Mám vždy pripravený návrh, ale samotný proces maľovania a budovania obrazu prináša nové možnosti, a ten je pre mňa veľkým zážitkom. Milujem krajinu a hlavne prírodu, ktorá ma obklopuje a v ktorej som tu na Kysuciach vyrastala. A práve tá je pre mňa najväčším zdrojom inšpirácie. Z prírody čerpám farebné vzťahy, tvary a kompozície. Dlhodobo si pripravujem svoj vlastný obrazový archív krajiny alebo prírodnín - flóru a faunu. Reálny svet potom maliarsky pretransformovávam; realitu „vyrezávam, rozostrujem a rozmazávam“, a následne ju nechávam aby sa na obraze premenila do „iného reálneho sveta“. Moje obrazy sa dajú považovať za abstraktné ale vždy vychádzajú z nejakého reálneho predmetu. Na pozadí niektorých malieb zostáva a ozýva sa pôvodný, reálny svet, ktorý sa však objavuje len vo fragmentoch a niekde je aj celkom prekrytý, už bez čitateľnej spätnej väzby na predlohu. Ale pri tvorbe ma môže ovplyvniť aj krásny deň, stretnutie s príjemným človekom alebo čerstvo pokosená tráva..... Čiže je to aj o vnútorných pocitoch.
A úspechy? Kde všade si už vystavovala?
-Vystavovala som tak ako na Slovensku, ako aj v zahraničí – napr. v Českej republike, v Poľsku, v Nemecku, vo Francúzsku, kde som bola v roku 2009 vybratá do súťaže Toiles et toiles Prize v Touluse. Koncom minulého roka som sa zúčastnila prestížneho 1.st Danube Biennale, v galérii Danubiana v Bratislave, kde okrem Slovenska vystavovali umelci z 10-tich krajín povodia Dunaja. Vystavujem aj so Spolkom výtvarníkov Slovenska, ktorého som členkou a momentálne si môžete pozrieť moje obrazy na výstave Výtvarné paralely IX v galérii Silencium v Bratislave a v domovskej galérii Art Signum v Žiline. Momentálne pripravujem samostatnú výstavu v kaštieli v Oščadnici, pod záštitou Kysuckej galérie v Čadci, na ktorú všetkých srdečne pozývam.
Čo ťa na maľovaní baví? Respektíve čo ti maľovanie dáva?
-Úžasný pocit slobody ! To, že môžem vyjadriť svoje emócie, túžby, radosti... Som proste len JA a čisté, maliarske plátno pred ktorým stojím. Je to pre mňa akási hra farieb, čiar a škvŕn a teší ma že som jej súčasťou. Maľovanie je pre mňa vášňou, voči ktorej som bezmocná.
Po kom si zdedila umelecký talent?
-Jednoznačne po rodičoch. Mamina je odevná výtvarníčka a otec milovník umenia a fotograf. I keď viem, že talent je dôležitý, 90 % percent je drina. Verím, že všetko sa dá ovplyvniť a zmeniť. Svoj život si vytvárame sami a ak na sebe systematicky pracujeme a dávame do toho čo robíme lásku, výsledok sa dostaví. A je jedno či som výtvarník, lekár alebo predavač.
Ktoré z tvojich diel je ti srdcu najbližšie?
-Ku každému obrazu mam silný, citový vzťah a dlho mi trvalo kým som sa dokázala od nich odpútať. Uvedomila som si však, že to, že som jeho stvoriteľ, mi zostane naveky, ale žiť si svoj vlastný život musí už sám. Je to možno vtipné, ale často sa pýtam ľudí, ktorí vlastnia moje obrazy - ako sa majú... (úsmev).
Čo by si ešte chcela vo svojej umeleckej kariére dosiahnuť, po čom túžiš?
-Určite by som chcela viac vystavovať vo svete aby moje obrazy mohli komunikovať aj so zahraničným publikom. Milujem Benátske Bienále, ktorého som každé dva roky návštevníčkou. Je to krásna prehliadka svetového výtvarného umenia a jednak aj príjemný relax v malebných Benátkach. Takže, ak by som raz mohla reprezentovať našu krajinu práve tam, tak by mi bolo cťou. Priala by som si, aby ľudia častejšie navštevovali galérie a „nebáli sa umenia“. Nebáli sa povedať svoj názor, čo cítia, čo ich na obraze vzrušuje a čo naopak rozčuľuje a nie sa len vyhovárať, že tomu nerozumejú. Umenie, ako také, povznáša ducha a dokáže nás preniesť do čarovného sveta fantázie. Alebo sme zabudli cítiť.... ?
