.
Časy, keď bol baník ohodnotený aspoň čo sa týka práce, keď už nie nebezpečia, ktoré dennodenne podstúpil, dnes už nie je pravda ani to. Bane po revolúcii sprivatizovali súkromné spoločnosti a tie určujú pravidlá. Z Kysúc doposiaľ vyrážajú na sever Moravy banícke autobusy. V Darkove pracuje už 19 rokov aj Ján Štefanik z Čierneho. „Oblečiem si kombinézu, zoberiem lampu, masku na dýchanie a už sa veziem výťahom do šachty,“ opisuje začiatok šichty.
Samozrejme, že sa pýtame aj na kadečo iné, napríklad „proviant“. „Je to rôzne. Dostávame obložený chlieb, rožky so salámou, syrom, niekedy aj sladkosť a ovocie, k tomu pitie.“ Dozvedáme sa, čo je úlohou hlavného a smenového predáka a čo má na starosti stajger. Už pri tom, ako vraví, že výťahom ide dolu aj päť minút, máme zvláštny pocit. A to ešte dodáva, že výška, v ktorej pracujú, je síce niekedy 3,5 metra, no inokedy menej, ako meter a pol.
Ján pracuje pri kombajne, stará sa o ťažbu, drtiče, násyp na pásy z dopravníka. Po tom, ako si odkrúti 7,5 hodiny, vyfára. Môže odložiť lampu i respirátor, ktorý mal počas šichty. Do dôchodku pôjde až v 58 rokoch, bez výhod, ktoré mali v minulosti jeho kolegovia. Už ani banícky autobus nejazdí za ceny, ako voľakedy. Kým pred revolúciou ich cestovné vyšlo na zhruba 150 korún, dnes je to v prepočte 2 500 korún.
„Už som tam vydržal devätnásť rokov, dúfam, že tie tri roky odkrútim,“ vraví. Na otázku, či sa neobáva prašnej expozície pľúc, odvetí, že to nie je to najhoršie, čo môže baníka stretnúť. To najhoršie je, keď zostane zavalený. To sa mu našťastie, nepritrafilo. Aj keď, ako vraví, otrasy tam počuť stále. Ale na tie si po takmer dvadsiatich rokoch pod zemou už zvykol.
