HORNÝ VADIČOV. Filip Kaplík je celý život verný svojmu rodisku. Z Horného Vadičova odišiel len raz, ako vojak povolaný do Slovenskej armády a odvelený na východný front.
Keď sme minulý týždeň navštívili najstaršieho mužského zástupcu v Hornom Vadičova Filipa Kaplíka, ostali sme naozaj milo prekvapení. Vo dverách nás privítal usmiaty sympatický pán, ktorý nás neskôr uchvátil tým, ako si pamätá všetky dátumy i roky, ktoré v jeho živote niečo znamenajú. „Narodil som sa 14. augusta 1920. Ako väčšina detí v tom čase, aj ja som vyrastal v chudobnej roľníckej rodine. S ôsmimi súrodencami sme prežili ťažké detstvo. Keď som mal osem rokov, umrel mi otec," spomína na svoje detstvo sympatický deduško. Pokračuje, že jeho mama aj napriek beznádejnej situácii sa snažila všetky svoje deti dobre vychovať. „Pred druhou svetovou vojnou som sa živil predajom drobného tovaru v Čechách," pokračuje.
Po vojne ho nechcel nikto zamestnať
Počas vojny ho povolali do Slovenskej armády a odvelili na východný front. Tam ho zranila črepina z granátu. Dodnes má na toto zranenie, pri ktorom prišiel aj o pravé oko, škaredé spomienky v podobe jaziev. „Prežil som však. Vrátil som sa domov a chcel začať nový život. Nikde ma však nechceli zamestnať, vraj som bojoval s Nemcami," spomína v trpkosťou v hlase na nevďak z tej doby. Napriek všetkým problémom sa Filip Kaplík oženil s manželkou Máriou, s ktorou mal tri deti - dvoch synov a dcéru. V týchto ťažkých podmienkach postavili spolu dom. „Nemohol som nikde pracovať - jednak pre moje zranenie a jednak preto, lebo ma nikto nechcel zamestnať. A tak som si kúpil koňa a sťahoval som drevo, na voze vozil mlieko od vadičovských súkromníkov do Kysuckého Nového Mesta, obrábal role. Robil som čo sa dalo, aby som dokázal rodinu zabezpečiť." Mlieko do Kysuckého Nového Mesta pritom vozil každučký deň. Nepoznal voľné soboty, nedele a iné sviatky. „Akurát na Božie narodenie a Nový rok som mal voľno," spomína.
Od roku 1949 je Filip Kaplík aj členom Dobrovoľného hasičského zboru v Hornom Vadičove. Podieľal sa na likvidácii mnohých požiarov v obci. Za svoju obetavú hasičskú prácu dostal už nejedno ocenenie. Hoci mal ťažký život, nezanevrel naň. Trápi ho len jedno:„Kedysi bol takmer v každom z vadičovských domov kôň. Teraz je v celom chotári hádam len jeden. Ľudia predtým stihli na koňoch všetko obrobiť. Teraz majú traktory a nestíhajú nič."
