ČADCA. Pri slove nezvestní, majú ľudia často na mysli aj tých, čo ušli pred rukou zákona do cudziny, slnia sa na malebných ostrovoch, preháňajú na jachtách, prípadne lovia ryby na Kamčatke. O tých nie je reč. Nepatria sem ani odsúdení, ktorým sa nechce do „chládku“ a túlajú sa mimo miesta trvalého pobytu. Ani väzni na úteku a neplatiči výživného. Tým sa v úradnej reči vraví - hľadané osoby.
Nezvestní sú ľudia, ktorých zrazu niet. Nič nevyviedli, aspoň nič, o čom by vedela polícia, vyšetrovatelia, súdy. Deti, mladiství, starci, retardovaní jedinci, invalidi.
Jedným z mladíkov, ktorý neprišiel do rozporu so zákonom, bol aj dvadsaťosemročný Ľuboš Zákopčan z Čadce. Vo štvrtok 19. októbra v roku 2006 odišiel o 22.10 h z domu a nasadol do vozidla Citroën tmavozelenej metalízy. Na autobusovej stanici v Čadci mal vyzdvihnúť istého muža, s ktorým sa spoznal cez internet pri kúpe počítača. Ten ho požiadal, aby s ním absolvoval cestu do Nemecka, kde chcel údajne kúpiť auto pre svoju partnerku. Domov sa mal Ľuboš vrátiť na ďalší deň, teda v piatok 20. októbra vo večerných hodinách. Od osudného štvrtku však niet po ňom žiadnej stopy.
Matka sa utrápila na smrť
Rodičia boli zúfalí. Svojho syna nesmierne milovali. O matke môžeme hovoriť len v minulom čase. V roku 2008 - 13. mája, totiž zomrela. Pod jej smrť sa podpísal aj nesmierny žiaľ a stresy, ktoré prežívala. „Nikdy nám neodvrával. Zo zamestnania mojej manželke volával aj päťkrát za deň. Vedel, že jej je na dôchodku občas dlhá chvíľa, chcel ju potešiť. Nefajčil, nepil, pomáhal nám,“ spomína nešťastný otec. Aj on sa od synovho zmiznutia trápi. Neistota je hrozná.
Kľúčový svedok nechce hovoriť
Otec je znechutený z neochoty, s ktorou sa stretol na inštitúciách, kde hľadal pomoc. Sťažuje si na postup polície, súdov i prokuratúry. Nevie, či syn žije, alebo je mŕtvy. Ak by išlo o druhý prípad, rád by ho dôstojne pochoval. Čo sa s ním stalo, mu nik nevie povedať.
Jeden z kľúčových svedkov nechce v tejto veci spolupracovať. Preukázalo sa, že mal po Ľubošovom zmiznutí u seba tri jeho mobily. Polícii povedal, že mu ich nezvestný podaroval. Aj ďalšie indície smerovali k nemu – ako človekovi, ktorý bol s ním naposledy.
Popísal množstvo žiadostí, v ktorých polícii uviedol dôležité informácie, ktoré mohli pomôcť pri riešení tohto prípadu. Zbytočne. Súd zamietol aj jeho žalobu za krádež i zločin zabitia. Bol totiž neoprávnenou osobou na jej podanie. Medzičasom si musel vybaviť opatrovníctvo na svojho syna, aby ho mohol zastupovať. Hovorí o hroznej byrokracii v našom súdnictve i polícii. Aj preto sa chce v najbližších dňoch opäť obrátiť na ministerstvo vnútra a spravodlivosti, aby sa prípadom jeho syna zaoberali.
Za mŕtveho ho vyhlásiť nechce
Bernard Zákopčan za tých takmer päť rokov obtelefonoval desiatky úradov v Česku, Poľsku, Rakúsku, Nemecku. Išlo o colnice, inštitúcie zaoberajúce sa hľadaním nezvestných osôb, tiež interpol. Tam sa dozvedel, že nikto po ňom nevyhlásil pátranie v okolitých krajinách, aj keď o to žiadal, dokonca dostal „doma“ prísľub, že sa tak stane. Možný páchateľ odmietol podstúpiť skúšku na detektore lži. V tejto veci s políciou odmieta spolupracovať, tá mu zatiaľ v tomto prípade ani nič nedokázala, aj keď ho odsúdila za iný, ktorý mal podobný scenár.
Nešťastný otec svojho syna za mŕtveho vyhlásiť nechce. Stále má nádej, že možno leží v nemocničnom, prípadne ústavnom zariadení v Poľsku alebo v Nemecku v bezvedomí či s poruchou vedomia po tom, ako ho zbili. Vraví, že potom by nastali ďalšie ťažkosti s vrátením jeho identity. Vie dobre, o čom hovorí. Uniesť súčasnú byrokraciu má podľa neho problém „živý“ človek a nie to ešte taký, ktorého vyhlásili za mŕtveho.
