Vysoká nad Kysucou. Ani tento rok nezabudnú obyvatelia Vysokej nad Kysucou na tragický dátum - 20. apríl 1945. Aj dnes sa zídu pri pamätníku na Semeteši, ktorý stojí na mieste krvavej tragédie. Okrem príbuzných obetí, miestnych obyvateľov, každoročne prichádzajú na pietnu spomienku aj predstavitelia Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov a politických strán.
Najstarší pamätníci už k pamätníku nepôjdu
Vlani nám o hroznej tragédii porozprával 79-ročný Václav Hunčík, ktorý patril medzi posledných, ktorí si na tento deň veľmi dobre pamätali. Žiaľ, vlani zomrel úplne najstarší pamätník Jozef Kupšo, tento rok sa za ním pobral aj Václav Hunčík.
„Bolo skoro ráno, keď zaznel výbuch míny. Ten rachot otriasol celým Semetešom,“ povedal nám vlani pán Václav. Spomenul tragické osudy viacerých tunajších rodín. „Jedna matka prišla o obidvoch synov, poznačilo ju to na celý život. V inom prípade zastrelili mladého muža, ktorý slúžil na vojne v cudzine. Utiekol domov, no len jednu, jedinú noc prespal v rodnom dome. Na ďalší deň ho zastrelili,“ dozvedeli sme sa.
Obyvatelia Semeteša sa práve chystali orať
Bol obyčajný, hoci vojnou poznačený pracovný deň. Piatok 20. apríla 1945. Takmer koniec vojnového utrpenia. Väčšina chlapov v osade Semeteš sa od skorého rána chystala orať. V tom čase sa tadiaľ z Považia do Turzovky presúvala skupina vojakov, nazývaných „vlasovci“. Výbuch, ktorý sa zrazu ozval, neveštil nič dobrého.
Ako sa ukázalo, vojaci narazili na mínu, ktorá údajne dvoch z nich zabila. Po chvíli sa v kopaničiarskych chalupách rozpútalo peklo. Vojaci vyvliekli chlapov i chlapcov von. Jedného, čo sa zdráhal vyjsť, zastrelili na prahu vlastného domu. Príbytky zapálili. Ženám a deťom nedovolili oheň uhasiť, a tak ich domy postupne pohltili nenásytné plamene. Dvadsaťdva mužov v trojstupe viedli do Turzovky na gestapo. Všetci – oni sami aj ich príbuzní – verili, že tam sa pri výsluchu všetko vysvetlí. No hneď za osadou im spojka, ktorá bola prípad v Turzovke ohlásiť, oznámila, že ich tam vodiť nemajú, lebo front je blízko.
Krutý rozkaz vykonali besniaci vojaci priamo na mieste. Tam, kde zastali, rozostavili mužov a chlapcov. Tí ako podťatí padli zrazu pod strelami, ktoré z guľometu vyslal nemilosrdný plameň. Aby svoju ohavnú popravu bez súdu dokonali, vystrelili rany istoty z pištole do hlavy.
Jeden zázrakom zostal nažive
Je priam neuveriteľné, že jeden predsa ostal nažive. Štefan Cipár. Práve jeho svedectvo sa stalo základom historického zdokumentovania tejto najväčšej tragédie na Kysuciach. Strela z guľometu mu len škrabla rameno a rana z pištole mu cez krk vyšla tvárou von. Krvácajúc sa dostal k priateľovi, ktorý privolal lekársku pomoc. Tú mu poskytli vojenský a židovský lekár, skrývajúci sa pred gestapom. Lieky nemali, obviazať ho nemohli, aby nekrvácal dovnútra. Urobili teda, čo im podmienky dovoľovali. Po troch dňoch sa jeho stav stabilizoval, no tvár ostala dlho necitlivá. A o týždeň už bolo územie oslobodené.
Na tragédiu sa nedá zabudnúť
Ani 65 rokov nezmylo z tejto spomienky krvavú stopu a nevysušilo slzy, ktoré ju zaliali. Veď nezmyselne zahynuli nevinní ľudia, chlapci, ktorí ani len nestihli dospieť v mužov. Každoročne si na nich v tento deň spomínajú blízki i predstavitelia obce Vysoká nad Kysucou, ktorej súčasťou je osada Semeteš.
