K tomuto mesiacu neodmysliteľne patrí stavanie a váľanie májov, majálesy, jednoducho radosť. O tom, že je to naozaj tak, svedčí fakt, že ani chlad nedokáže pokaziť túto radosť. Veď sa hovorí: „Studený máj - v stodole raj“.
Z májového dažďa všetko rastie a má sa k svetu. Dokonca, májové deti majú byť veľmi šťastné. Dve negatíva ale tento mesiac podľa starých zvykov predsa len má. Pretože je všetko obrastené bielymi kvetmi, ľudia v ňom narodení vraj začínajú skoro šedivieť. Hoci je všeobecne označovaný za lásky čas, podľa našich predkov je údajne najmenej vhodný na uzatváranie sobášov. Ktovie, možno preto, že práve počas neho sa berú ľudia priveľmi zamilovaní a čoskoro z májového opojenia vytriezvejú. Dnešným mladým ľudom to zjavne nevadí. Potvrdzujú to aj matriky, kde s takýmito „pranostikami“ problémy nemajú.
V predvečer 1. mája voľakedy chodili po obci pastieri a práskali bičmi, aby vyhnali čarodejnice. Pod strechu a na dvere dávali z rovnakých dôvodov hospodári vetvičku borievčia a v prvé májové ráno vešali kravám na rohy kvety. Tie ich mali ochrániť pred temnými silami. Magické účinky mali aj májová rosa a dážď. Pôsobili ako liek proti bolestiam. Ľudia si ňou natierali lišaje či omývali oči.
Azda najznámejšou tradíciou je stavanie májov. História hovorí, že za obeť padali najkrajšie stromy a tak tento zvyk viedol až k zákazu ich stavania. Prvý zákaz s celoslovenskou platnosťou vydala Kráľovská miestodržiteľská rada v Bratislave v roku 1770. V pätnástom storočí bolo zasa postavenie mája znakom vážneho záujmu o dievča.
Známy je prípad, keď v roku 1422 napríklad uznali právoplatnosť manželstva na základe prísľubu lásky, vernosti a postavenia mája. Sľub dal síce mládenec bez svedkov, no máj symbolizoval jeho verejné potvrdenie. Máje sa stavali trojaké. Ten, ktorý malo dievča od svojho vyvoleného, bol od ostatných odlišný. Je dobré, že sa zvyk zachoval dodnes. Veď posúďte sami. Nie je pohľad na takto vyzdobenú dedinu veselší?
