OŠČADNICA. Terézia a Milan Poláčkovci žijú so svojimi siedmimi ratolesťami v malom domčeku v Oščadnici, ku ktorému patrí aj stará kamenná maštaľ. Tá nie je prázdna. Šikovná gazdinka tu chová kravičku, aby aspoň akú takú korunu ušetrila a mohla deťom kúpiť niečo z toho, čo by si inak nemohli dovoliť. „Žijeme skromne. Naším najväčším bohatstvom sú naše deti. Tie nám robia najväčšiu radosť a sú pre nás všetkým," vyznáva sa sympatická pani Terézia a na rukách pestuje najmladšiu dcérku Veroniku. Štvorročný Matúško, ktorý tiež dennodenne robí spoločnosť svojej mamine, sedí ticho pri stolíku a kreslí si.
Po ťažkom úraze opäť hľadá prácu
Ostatní súrodenci - devätnásťročná maturantka Ivana, sedemnásťročný Martin, štrnásťročná Magdalénka, desaťročná Alžbetka a deväťročný Milanko si plnia školské povinnosti. Hneď ako prídu zo školy, okrem domácich úloh ich čaká pomoc v rodine. „Najmä najstaršia Ivanka mi veľmi pomáha. Tento rok však maturuje, tak ju nechcem príliš zaťažovať. Keď však príde zo školy, nedá jej to, a vždy mi s niečím pomôže," chváli svoje ratolesti hrdá mamina. Okrem radosti z detí majú však manželia Poláčkovci aj svoje „krížiky".
„Manžel prežil už niekoľko úrazov. Chýbajú mu niektoré prsty alebo články prstov a minulý rok ešte aj spadol zo strechy. Bola som akurát v Čechách na nákupoch. Mala som smolu - na ceste sa mi pokazilo auto, ktoré už dosluhovalo. Myslela som, že ani domov nedojdem. Bola som vtedy tehotná s Veronikou, nemohla som sa dovolať manželovi. No strašné...A keď som konečne prišla šťastlivo domov, dozvedela som sa, že je manžel v nemocnici," spomína na hrôzu z toho dňa pani Terézia so slzami v očiach. Dôsledky úrazu znáša rodina dodnes. Hlava rodiny je doma, chodí na rehabilitácie a samozrejme, peniažky chýbajú...„Nesťažujeme si, teraz je už lepšie. Najhoršie to bolo, keď manžel ležal v nemocnici. Nemali sme pomaly z čoho žiť a deti neustále niečo pýtali - mama daj. A ja som nemala z čoho. Vtedy som už bola zúfalá. Som však šťastná, že všetko dobre dopadlo, a že Pánbožko mi manžela nezobral."
Hoci je pán Milan len necelý rok po ťažkom úraze, už sa obzerá po nejakej práci. Doma nemôže obsedieť, chápe, že rodina potrebuje peniaze. Je klampiar, tesár, pokrývač - čo len príde. Roboty sa nebojí. „Aj lekári sú optimistickí. Hovoria, že už pomaly môže začať. A tak spolu rehabilitujeme v záhrade, okolo domčeka a tak," hovorí Terézia s úsmevom.
Potrebovali by väčšie auto
Obidvaja sa snažia, aby ani ich deťom nič nechýbalo. Vypestujú si čo sa dá, v maštaľke stojí živá domáca mliekáreň... V dnešnej dobe je takmer učebnou pomôckou každého stredoškoláka počítač. „Vychovali sme teda býčka, ktorého sme potom predali. Tak sme mohli kúpiť deťom počítač. Verím, že takto postupne dokončíme aj náš domček," pokračuje Terézia. Hovorí aj o dobrých susedoch, ktorí vždy, keď sa dá, pomôžu. „Kamarátkin manžel mi už niekoľkokrát opravil práčku, a nechcel za to nič, pomáha nám rodina, známi. Sme obklopení naozaj skvelými ľuďmi." Dodáva však, že by potrebovali auto. Aspoň nejaké staršie a najlepšie viacmiestne. „To, čo využívame teraz, máme požičané a je len päťmiestne. Takže keď niekde ideme, môžu s nami vycestovať len najmladší traja. Viac miesta v aute nemáme," hovorí s úsmevom.
Hoci manželia Poláčkovci žijú skromne a nemajú veľké majetky, sú šťastní. Majú svoje deti a jeden druhého. A to je naozaj tým najväčším bohatstvom.
