Keď niekto hovorí o ľudskom trápení a myslí si, že to jeho je najväčšie na svete, mal by poznať osud rodiny Lušňákovej z Oščadnice. Je až neuveriteľné, ako kruto si zahral osud so životmi jednotlivých jej členov.
Dievčatá skončili najskôr na vozíku, potom na posteli
Pani Márii zomrel manžel ako 63-ročný na vnútorné zlyhanie orgánov, trápili ho najmä obličky. Najstarší syn Štefan má 45 rokov a je pre vážne zdravotné problémy na invalidnom dôchodku. Pod jeho stav sa zrejme podpísala aj nemohúcnosť pomôcť nešťastným súrodencom, ktorí sú na tom ešte oveľa horšie. Sestra Janka má 42 rokov. Keď mala osemnásť, začali ju pobolievať nohy, dostávala do nich kŕče. Bolesť sa snažila prekonávať, no márne. V bývalej Slovene sa vyučila za pradiarku. Pracovala len tri mesiace po tom, ako získala výučný list. Možno prekonaná detská obrna v detstve, alebo skleróza multiplex spôsobili, že sa zrazu ocitla nevládna na vozíku. „Vlani v decembri už nemohla byť ani na ňom, odvtedy len nevládne leží,“ hovorí so slzami v očiach matka.
Od jednej postele prechádza k druhej, kde leží jej ďalšia dcéra, 39-ročná Mária. „Mala narodeniny 29. apríla, teší sa, že na budúci rok bude mať okrúhlu štyridsiatku,“ vraví pani Mária. Osud jej druhej dcéry je takmer totožný s osudom prvej. Mária sa vyučila v Závode valivých ložísk v Kysuckom Novom Meste za obrábačku kovov. V pracovnom kolektívne prežila asi 1,5 roka, keď aj ju začali bolieť nohy a začala do nich dostávať kŕče. Opakoval sa rovnaký scenár. Vozík, pred rokom už musela opustiť aj ten a zostala len posteľ. Dievčatá nedokážu hýbať ani rukami, mama ich kŕmi, prebaľuje, zabezpečuje hygienu. Najväčším rozptýlením pre ne je televízia. „Sledujú ju už od rána. Najskôr je to svätá omša, počas ktorej sa spoločne modlia, potom sa pozerajú na seriály, večer nasleduje modlitba.
Nenávisť nemá v ich srdci miesto
Je neskutočné, že pri takej obrovskej tragédii nemá v srdci pani Márie ani jej detí miesto nenávisť voči Bohu. Naopak, napriek náročným povinnostiam každé ráno sadá matka na bicykel a mieri k miestnemu kostolu. „Keď sa tam pomodlím, hneď mi je lepšie,“ hovorí pani Mária, ktorá sa aj s pomocou viery snaží prežiť svoje trápenie. Keď je reč o ňom, nič z neho neuberá ani stav jej 32-ročného syna Mariána. Aj on sa vyučil v Kysuckom Novom Meste za obrábača kovov. Bolesti nôh začali, keď mal ísť na vojnu. Skončil na vozíku ako jeho sestry. Matka vraví, že nepotrvá dlho a skončí aj on na posteli: „Veľmi mal rád holuby, snažil sa k nim nejako dostať, no teraz už nevládze. Je hrozný pohľad na to, aký je nešťastný zo svojej nevládnosti. V domácnosti by jej veľmi pomohla moderná kúpeľňa so špeciálnym zariadením, ktoré by pomohlo presunúť do nej jej imobilné deti.
Operáciu kĺbu stále odkladá
Do rodiny ešte patrí 35-ročný Peter, ktorý je našťastie zdravý a má založenú vlastnú rodinu. „On, nevesta aj tri vnučky – Patrícia, Anetka a Barbara, mi pomáhajú vždy keď môžu. Veľmi som im za to vďačná,“ vraví matka.
Keďže rôčky pribúdajú, rozmýšľa, čo bude s deťmi, keď sa pominie. Zisťuje, aké služby poskytujú jednotlivé sociálne zariadenia v regióne. Keď sa nebude môcť ona sama o ne postarať, chce mať aspoň dobrý pocit, že sa o ne dobre postarajú inde. Takýto okamih môže nastať čo nevidieť. Má problémy s kĺbom, jediným riešením je operácia. Tú však odkladá, pretože ísť do nemocnice jej nedovolí náročný domáci kolotoč. „Nemôžem žialiť, musím žiť pre svoje deti,“ hovorí sedemdesiatročná žena. Jej život potvrdzuje, že veľa zmôže sila duše, mnoho viera a nádej, ale všetko zmôže láska.
