Pavlína Makáňová sa narodila v Žiline vo Višňovom. Vychovávala sama troch synov. O dvoch z nich však prišla. Najstarší zomrel ešte ako 14-ročný a najmladší 25-ročný. V žilinskom byte, do ktorého sa medzitým nasťahovala, ostala teda bývať s prostredným synom. „Nebol to zlý chlapec. Nažívali sme si spokojne. Potom sa však oženil. Najskôr ostali mladí bývať v byte. Potom sa rozhodli, že chcú bývať sami, a tak sa odsťahovali. Bývanie sa im však zdalo drahé, tak som ich po krátkom čase mala naspäť," spomína pani Pavlína.
Byt predali
Byt v Žiline už mala v osobnom vlastníctve. To mladí využili a nahovorili starú pani, aby ho predali a kúpili si malý domček. „To viete - čerstvý vzduch, záhradka - to ma zlákalo." Byt teda predali, mladí si zobrali nejaký úver a spoločne kúpili domček v Oškerde. Samozrejme, aby mohli mladí ručiť domom, musel byť prepísaný na nich. A to bol kameň úrazu. Tí prestali splácať hypotéku a exekútori im nové bývanie zobrali.
„Ostali sme doslova na ulici. Mladí, tí sa pobrali za hranice - do Čiech, kde žijú dodnes. Ja som nemala kde ísť. Prespávala som v nocľahárni, chvíľu som bývala v žilinskom útulku," spomína na ťažké chvíle dôchodkyňa. Hovorí, že nejaký čas si ju zobral syn k sebe, ale nevesta ju vraj nemala rada, a tak sa musela vrátiť naspäť do Čadce. „Neviem čo mala proti mne. Stále jej niečo prekážalo. Nedalo sa to tam už vydržať," pokračuje. Pritom hovorí, že by mladým pomohla, ako by vedela. Hoci už sama len s ťažkosťou kráča o dvoch barlách, určite by len tak nevysedávala a nenechala ich okolo seba obskakovať.
Chcela by ísť tam, kde patrí - do zariadenia pre seniorov
„Keď sme ešte bývali v domčeku, mala som niekoľkokrát zlomené nohy. Mám slabé kosti a stačil malý pád...," vysvetľuje. Kosti sa jej zle zahojili a preto chodí len s veľkou námahou. Aj napriek týmto ťažkostiam Pavlínka každé ráno zoberie NOTA BENE a vychádza do ulíc. Jej miesto je pred jedným z čadčianskych supermarketov. „Kým tam prídem trvá mi to aj skoro hodinu. Pomaličky si však zájdem, čo tu budem vysedávať," hovorí. Aj napriek tomu, že hranicu dôchodkového veku už dávno prekročila, celý život robila a poberá aj starobný dôchodok, nemá podľa kompetentných nárok na umiestnenie v zariadení pre seniorov.
„Povedali mi, že si mám požiadať o dva roky, teda v roku 2013. Ale to je ešte strašne dlhá doba. Pani Pavlínke vypočítali nízky stupeň odkázanosti. Do zariadenia by ju preto mala umiestniť obec alebo mesto. Ale, ktoré keď je bez domova? Keď nemá adresu? Respektíve jej adresou je Dom sv. Gianny, v ktorom nachádzajú útočisko ľudia bez strechy nad hlavou? „Mohla by ju umiestniť aj „vúcka", ale neviem či sa nám to podarí," hovorí sociálna pracovníčka Katarína Melicháčová. Verí však, že sa veci konečne pohnú a pani Pavlínka sa dostane konečne tam, kde patrí. Veď žila slušne, čestne. Nepila, nehrala automaty, nebola na ničom závislá. Jedinú chybu, ktorú urobila, bola tá, že nezištne milovala svojho jediného syna.
