Milovníci cirkusového umenia si prišli na svoje pri vystúpení 6. generácie Třiškovcov. Principál Albert Tříška nám prezradil, že jeho predkovia sa venovali slávnym artistickým číslam už v roku 1848. V Čadci sa cirkus Romanza predstavil s bohatým programom, v ktorom nechýbali artisti, pôsobivé ukážky drezúry zvierat, i rôzne atrakcie, napríklad glóbus smrti. Ako sme sa presvedčili, dušou tohto cirkusu je klaun. Pod červeným raťafáčikom a typickým mejkapom sme odhalili principála Alberta, ktorý nám porozprával všelijaké zaujímavosti. Napríklad o tom, kde všade rozkladali šapito.
Na lane už od šiestich rokov
Albert Tříška precestoval takmer celý svet. Na lane začínal v šiestich rokoch. „Kým iné deti sa hrali na pieskovisku, my sme cvičili v manéži,“ spomína. K tomuto neľahkému umeniu pritiahol aj manželku Evičku, ktorá pochádza z Moravy. Mala byť pôvodne učiteľkou – telocvikárkou. Keď však zavítal do mestečka, v ktorom žila, preletela iskra a z telocvikárky sa stala artistka. Aj keď manželia medzičasom prešli od artistov k inému druhu umenia, do cirkusového dôchodku sa nechystajú. Cirkus je stále ich srdcovkou a v novembri, keď sa vracajú na svoje stanovište – domčeka pri Hradci Králové, je im za atmosférou v manéži trochu smutno. „Veľa si ho neužijeme, v marci – apríli opäť vyrážame na cesty s novým programom,“ vraví pani Eva. Spomína, že najdlhšie v dome pobudli, keď jej manžel vážne ochorel. Diagnostikovali mu rakovinu hrubého čreva. Našťastie, z tejto choroby, ale i ďalšej vážnej, sa dostal. „Mal som výborného odborníka na onkológiu. Utešoval ma, že vyzdraviem. Keď som prišiel po nejakom čase do nemocnice, už tam nebol. Zomrel na rakovinu,“ spomína komik, ktorému pri týchto slovách veru do smiechu nie je. Svedčia o tom, že život je niekedy plný paradoxov.
Dodo si zgustol na desaťtisícových okuliaroch
Pri našej debate si obďaleč po výkone spokojne odfukuje pudlík Dodo. „Dostali sme ho od jednej sedemdesiatročnej pani. Nevedela si s nim rady. Všetko v byte, čo sa dalo, jej dotrhal. Keď s nim prišla k nám do cirkusu, povedala, že „na staré kolená už potrebuje kľud“. Tak sme sa ho ujali. To sme ešte nevedeli, čo nás s nim čaká,“ opisuje spolužitie so štvornohým manéžovým kolegom pani Eva. Naposledy jej zožral okuliare, za ktoré zaplatila 10-tisíc českých korún. „Ani skla nezostali,“ konštatuje smutne. Pred vystúpením sa dokonca preň poriadne vyplakala. Bol totiž okúpaný, vyfénovaný, pripravený na výstup. Krátko predtým sa však vopchal pod maringotku a celý sa vyváľal v blate. Bolo treba nanovo z neho spraviť fešáka. Kým Dodo si na svoje granule či plátky šunky zarába, vedľa ležiaca Zuzanka ani labou nekývne. Podvečer a západ slnka si táto leňoška labužnícky vychutnáva.
„Na vystúpenie sa nehodí, je totiž nezvládnuteľná,“ hovorí principál, ktorému zostala na „krku“, presnejšie, v cirkusantskej rodine. „Počas jazdy autom som si potreboval „odskočiť“ za strom. Zrazu zbadám, ako na mňa niekto pozerá z trávy. Bol to psík - privandrovalec. Očividne nikomu nepatril. Keď som išiel k autu, bežal za mnou. Stačilo otvoriť dvere a už sedel na sedadle. Takto s nami Zuzanka cestuje už dlhší čas. Jazdu autom má totiž najradšej,“ vraví Třiška. Na otázku, kde má tento cestovateľ skutočný domov hovorí: „Všade tam, kde sa dobre cítim“.
