ČADCA. Čadčianska charita, ktorú spravuje žilinská VUC-ka, Diecézna charita v Žiline a Mesto Čadca, praská vo švíkoch. Ako hovorí Katarína Melicháčová, ktorá sa venuje práci s bezdomovcami, počet ľudí bez domova vzrastá. „Niektorí k nám nechodia, sú radšej vonku. Jednak je to pre problémy s alkoholom, niektorí sa zasa hanbia prísť do charity, ktorá je podľa nich tou „poslednou stanicou“, vysvetľuje.
V charite funguje útulok pre ženy, ktorý je otvorený počas celého dňa. Obyvateľky sa venujú pracovnej terapii, v rámci ktorej varia, predávajú Nota Bene, vyrábajú rôzne predmety zo sadry či iných materiálov, štrikujú, háčkujú, tkajú koberčeky. V minulých dňoch sa prezentovali vlastnoručne zhotovenými výrobkami na vianočných trhoch v Žiline.
„Veľmi si vážime aktivitu študentov Obchodnej akadémie v Čadci, ktorí pre našich obyvateľov pripravili mikulášske balíčky, tiež Gymnázia J.M. Hurbana v Čadci, ktorí každoročne organizujú predaj koláčikov a výťažok darujú nášmu zariadeniu,“ hovorí pani Katka.
Viacerí majú vážne podlomené zdravie
V charite je otvorená aj nocľaháreň, ktorú využívajú bezdomovci na prespanie, otvára sa o 19. hodine, v zime o hodinu skôr. Môžu tam prísť aj počas dňa na teplú polievku, čaj, kávu, tiež využiť hygienické služby.
V tomto zariadení prichýlili tiež takých, ktorí zostali na ulici s ťažkými zdravotnými problémami. Pani Kristíne napríklad zhorel dom, omrzli končatiny, momentálne čaká na operáciu kĺbu. Títo ľudia sú často bez akýchkoľvek príjmov. V nemocnici ležať dlhší čas nemôžu, problém je aj s umiestnením do penziónov či domovov dôchodcov: „Sme radi, že sa nám tento rok podarilo umiestniť do týchto zariadení troch dôchodcov – dve ženy a jedného muža. V poslednej dobe u nás hľadajú pomoc aj mladí ľudia, ktorí sú z detských domovov, alebo opustili nápravnovýchovné ústavy. Zaznamenali sme i prípady, keď rodičia svoje deti doslova vyhodili z domu.“
Miesto, kde vracajú ľuďom život
Práca v ich zariadení nespočíva len v uspokojení základných potrieb. Viacerí, ktorí sem prídu, sú napríklad bez akýchkoľvek dokladov. Pomáhajú im ich vybaviť, poskytujú im sociálne poradenstvo, sprevádzajú ich k lekárovi, snažia sa ich umiestniť v rôznych zdravotníckych či iných zariadeniach. Ich snahou je vrátiť ich do normálneho života, zabezpečiť im prácu, domov. Majú ľudí, ktorí sa vrátili z výkonu trestu, nedokážu sa orientovať na úradoch, nevedia, čo majú robiť v živote na slobode. Prichádzajú sem mladí, starí, chorí. Na tele i duši. Čo človek, to iný prípad. Aj preto sa snažia najskôr nahliadnuť do ich vnútra, pochopiť ich. Pretože práca v charite je nielen o sfére sociálnej, tiež duchovej. Nie je preto nič výnimočné vidieť ľudí, ktorí už často stratili vieru v lepší život, pri spoločnej modlitbe. Katka Melicháčová hovorí, že v súčasnosti ľuďom veľmi chýba láska. Pritom práve ona by mohla pomôcť v rodinách navzájom si porozumieť, nájsť pochopenie jeden pre druhého. Keby to takto fungovalo, ľudí bez rodiny, domova, by podľa nej určite nebolo.
Každý bezdomovec je osobitý
Bezdomovci sú rôzni. Do jednej skupiny patria „krátkodobí“, pre ktorých je šok, že sa dostali do takejto situácie. Častokrát sa hanbia zaklopať na dvere charity. Snažia sa čo najskôr zaradiť do normálneho života. Potom sú to „dlhodobí“, ktorí už majú určité návyky a ťažko sa ich dokážu zbaviť. Týmto sa ťažšie darí zaradiť do normálnych koľají.
Poplatky za nápoje, stravu či hygienické potreby sú síce skôr symbolické, v charite sa ich snažia však priviesť k tomu, aby vedeli nakladať s financiami. A mali pocit, že nie všetko sa dá získať bezpracne. Niektorí si časť nákladov zaplatia, ďalšiu odpracujú. Natierajú ploty, upratujú, venujú sa prácam v záhradke. Tiež sa usilujú priviesť ich k pracovnému návyku. Najväčšou radosťou je, keď sa im podarí pomôcť človeku, ktorý sa dostal takmer na dno. Dostávajú viacero listov od tých, ktorým pomohli postaviť sa opäť na vlastné nohy. Mnohí z nich až v charite získali pocit, že sú ešte ľudia a život pre nich nekončí.
