Povedali by ste si, že po toľkých km už niet motivácie. Peter Tichý st., dnes už plavčík, však behá najmä s radosťou, no niektoré výzvy by chcel ešte zdolať.
Keď sme sa presne pred rokom zhovárali, tvojou bežeckou prioritou na tento rok bola stovka na MS v Holandsku. Ako sa ti podarilo naplniť tento cieľ?
Na Silvestrovskom behu v závere minulého roka som sa zranil, takže opäť ako vlani som úvod sezóny musel nútene vynechať. Do apríla som chodil len po vyšetreniach, nemocniciach a rehabilitáciách. Nevedel som, či mi vôbec zdravie dovolí uvažovať o nejakej pretekárskej kariére, takže ciele na MS v Holandsku išli v tom momente bokom.
Bežecká priorita ti tak nevyšla podľa predstáv. Sklamaný?
Vôbec nie. Jednoducho okolnosti sa tak vyvinuli, preto čo sa týka MS na 100 km, som rád, že sa mi nakoniec podarilo dať opäť zdravotne do poriadku natoľko, že som na nich mohol vôbec štartovať. Hoci som pochopiteľne v Holandsku svoje predsezónne výkonnostné ambície nenaplnil, po dobehnutí do cieľa som cítil vnútornú spokojnosť a hrdosť nad svojou bojovnosťou.
O sklamaní by som mohol hovoriť, ak by som cítil, že som pre úspech neurobil za daných okolností maximum. Čo ma však teší omnoho viac ako už v súčasnosti hocijaké športové úspechy je fakt, že som si konečne našiel prácu, ktorá ma vnútorne napĺňa a veľmi baví. Od apríla pracujem ako plavec - záchranár na plavárni v Žiline. Po dlhej dobe mi tak padol kameň zo srdca, mám totiž zamestnanie v prostredí, ktoré je mi ako športovcovi veľmi blízke, a hoci práca plavčíka je hlavne psychicky náročnejšia, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať, lepší prechod do civilného života som si ani nemohol predstaviť.
Práca na plavárni má v sebe určite kus zodpovednosti.
Áno, napríklad doteraz som mal dve záchranné akcie, kedy som z vody musel vyťahovať topiacich. Našťastie neboli vážne, tým, že som sledoval dianie v bazéne, oboch som vytiahol, kým ešte neboli úplne pod vodou. Tým, že to bolo v začiatkoch pracovania na plavárni, ma to naučilo byť obozretnejším a neustále pozorne sledovať dianie v bazéne.
Štvrtýkrát si obhájil striebro na M-SR v maratóne a štvrtýkrát si obhájil titul na 50 km v Žiline. V čom to je?
Úspech vytrvalca nepríde ľahko, veľa mladých bežcov to v dnešnej dobe skôr zabalí Pripraviť sa na maratón nie je otázka pol roka, roka ani dvoch, je to dlhodobá práca. Tým, že som bol kedysi špičkovým chodcom patriacim do svetovej špičky v tomto športe, výkonnosť mi stále stačí, aby som sa vedel udržať na špičke v rámci maratónu na súčasnej slovenskej úrovni. Viem využiť priamo v pretekoch skúsenosti, ktoré som za dlhý čas nazbieral.
S akými cieľmi vstúpiš do novej sezóny?
Prioritou je hlavne nezraniť sa, mať z behu naďalej radosť a stretávať sa pri ňom s mojimi kamarátmi. Po toľkých rokoch sa mi len ťažko hľadá motivácia, aby som sa pripravoval konkrétne na nejaké preteky, naviac, keď mi už aj telo nie raz naznačilo hranice, za ktoré by som nemal ísť.
Keďže som mal však vždy rád nové výzvy, ako vytrvalca ma láka skúsiť dlhý triatlon, taktiež stále sú to aj MS na 100 km, ktoré budú tento rok pre mňa symbolicky v Taliansku, kde som absolvoval v roku 1998 svoju prvú chodeckú a o desať rokov neskôr prvú bežeckú 100vku. Preteky na kratších tratiach ako 20 km budem absolvovať skôr na spestrenie, určite už nie, aby som si alebo niekomu niečo dokazoval. Jednoducho chcem si už behanie v zdraví a pohode vychutnávať.
