Dlhé roky sa venujete športu. Priblížili by ste nám, ako a kedy ste začali?
Ako 18-ročný som začal s behom na lyžiach u svojho prvého trénera a kolegu Jozefa Hluška. Po revolúcii som začal v obci Skalité i s prácou s deťmi. Tento šport ma napĺňal, spolu s Ivanom Čaneckým sa staráme o chod klubu a výchovu mladých talentov v klube až dodnes.
Ktoré najväčšie úspechy ste s ŠKP Skalité dosiahli vo svojej trénerskej kariére?
Tých úspechov bolo dosť, vychovali sme veľa majstrov Slovenska, či už Mirku Hluškovú, Petra Hluška, Jožku Koričárovú, Helenu Čarneckú, Barboru Prašilovúa ďalších. Najväčším talentom klubu v celej histórii bol však Peter Ivanek, okrem titulu majstra Slovenska bol aj v reprezentácii SR, zúčastnil sa Európskeho pohára v Osrblí.
Spomínali ste, že výchove talentovanej mládeže sa venujete dodnes. Do koho dávate momentálne najväčšie nádeje?
V tomto veku je veľmi dôležitý prístup, Simona Kaňová môže byť príkladom pre všetkých. Výborní sú i Alexandra Varmusová, Ľubomíra Papíková, Pavol Baroniak a Katarína Čanecká. Snažia sa i ďalší, všetko je o tréningu, zvyšok ukáže čas.
Vaše športové zameranie je naozaj široké. Ktoré z úspechov si najviac ceníte?
Vlani v Poľsku som dobehol druhý na majstrovstvách sveta v behu do vrchu. Odbehol som i populárny Grossglockner v rakúskych Alpách, kde v silnej konkurencii asi 900 pretekárov, vrátane niekoľkých Keňanov, som skončil na skvelom 37. mieste.
Vyhral som množstvo pretekov do vrchu v rámci Slovenska, kde som zdolal i pretekárov o 20 rokov mladších, či už slovenských reprezentantov v biatlone a ďalších. Venujem sa i horolezectvu, zdolal som najvyššiu horu v Afrike Kilimandžáro, ďalej vrch na pohraničí Európy a Ázie Elbrus, spolu s Ladislavom Sventekom sme chceli zdolať vrch Broad Peak v Himalájach.
Ako prebiehala výstup na spomínaný Broad Peak?
Táto hora sa nachádza na rozhraní Číny a Pakistanu, je to dvanásty najvyšší vrch Zeme, vysoký 8 047 m n. m. Je to zaujímavá krajina. Išli sme so skupinou Slovákov, Čechov a jedným borcom z Litvy. Neboli sme tam však ako vrcholoví športovci s cieľom dostať sa za každú cenu na vrchol.
Na miesto sme len 2 dni cestovali autobusom, 1 deň džípom a 6 dní pešo. Pamätám si ešte, že sme všetci mali žalúdočné či zdravotné problémy, okrem Laca Sventka. Človek musí mať na to silný žalúdok, spávali sme v stanoch. Myslím si, že chudobu a podmienky, v ktorých žijú títo ľudia, by väčšina bežných ľudí ani len neprežila.
Vyzerá to, že ste naozaj precestovali kus sveta. Na čo si vo svojej kariére ešte spomínate?
V roku 1994 som cestoval mesiac po Izraeli. Odniesli sme si odtiaľ betlehemské svetlo, ktoré nám požehnal vtedajší pápež Ján Pavol II, dali nám ho z jaskyne, kde sa narodil Ježiš. S týmto svetlom sme potom bežali štafetu po Slovensku.
Máte ešte nejaké ciele?
Mojou túžbou je byť taký vitálny ako pani Mária Marcibálová a v jej rokoch stále športovať. Vybehnúť si kopce, ktoré ona stále zvláda, myslím, že je to obdivuhodné.
