ČADCA. Vo štvrtok 19. apríla na javisku v kinosále čadčianskeho domu kultúry uvedú herci Divadelného súboru Jána Palárika premiéru hry Vlada Moresa Labyrint (Nie je všetko tak ako sa zdá).
Niečo o hre
Keď sa povie labyrint alebo bludisko, každý si predstaví určitý priestor, z ktorého je problém sa dostať. Symbolika tohto princípu je viac než zrejmá. Nepripomína nám práve ľudský život jedno veľké bludisko? Stále niečo hľadáme a nenachádzame. Stále na niečo čakáme a nikdy sa nedočkáme. Ostáva len nádej.
Pri slove labyrint nás hneď napadnú pojmy ako: ohrozenie, tajomno, napätie, nesloboda, slepota, neschopnosť úniku, blúdenie, atď. Bludisko v ľudskom živote môže mať dve formy: vonkajšiu – sociálnu, alebo vnútornú – osobnostnú.
Pri vonkajšej forme hľadáme a často nenachádzame riešenie vzťahov medzi nami a našimi blízkymi a spoločnosťou vôbec.
Pri vnútornej forme ide o vyriešenie našich súkromných sporov a rozporov, vznikajúcich v našej mysli. Samozrejme, že tieto dve formy sa navzájom prelínajú. Téma neschopnosti nájsť si svoje miesto vo vyspelej materialistickej spoločnosti, je dnes nanajvýš aktuálna. Prežívame krízu nielen hospodársku, ale najmä morálnu a mravnú.
Divadelná hra Labyrint nemá ambície odpovedať na všetky zložité otázky sociálnych problémov. Skôr chce iba trochu znepokojiť, prebudiť, otriasť. Hlavnými hrdinkami príbehu sú tri ženy, ktoré sa náhodou ocitnú v bližšie nedefinovanom prostredí. Vieme, že je to akási čakáreň, a to je všetko. Samotné postavy nekonkretizujú, prečo sem prišli. Ako keby sa hanbili zdôveriť jedna druhej. O to viac zaznamenávajú prežité situácie na diktafóny.
Okrem presne vybudovaných situácií, konfliktov a vzťahov, divák dostáva stručnú informáciu prostredníctvom akéhosi komentára, hlasu, ktorý znie z reproduktorov. Napr.: „Alžbeta Driečna, 35 rokov, slobodná, bez záväzkov.“ To je všetko, čo sa o postave na začiatku dozvedáme. Potom už nasledujú len akési heslovité slogany, ktoré podčiarkujú nedefinovateľnosť postáv a absurdnosť celej situácie.
Do deja príbehu sa dostáva postupne ďalších päť postáv, ktoré sú istým spôsobom zvláštne, možno nenormálne a absurdné vo svojom konaní. Každá postava prechádza určitým vývojom, určitou premenou, snažiac sa vyriešiť svoj vlastný vnútorný rozpor.
Hoci hra Labyrint je drámou, tvorcovia sú presvedčení, že sa divák na niektorých ironických situáciách pousmeje a že odíde z divadla príjemne osviežený a obohatený.
Prajeme všetkým divákom pekný umelecký zážitok.
Niečo o mne
Narodil som sa 18. 7. 1967. Bývam v Žiline. V roku 1996 som absolvoval VŠMU v Bratislave, odbor divadelná réžia. Od roku 1999 pracujem ako učiteľ na ZUŠ L. Árvaya v Žiline. Od roku 2003 spolupracujem na divadelnom projekte Škola hrou. Od roku 2008 pôsobím ako učiteľ herectva na Súkromnom konzervatóriu v Martine. Od roku 1998 spolupracujem ako autor, herec a režisér s Divadelným súborom J. Palárika v Čadci. Ťažiskovým smerovaním sa mi postupne stáva najmä pedagogická činnosť (pedagogická réžia) a tiež autorská tvorba. Na konte mám 6 celovečerných hier, niekoľko hier rozpísaných a viacero kratších útvarov, dialógov a scénok. Moja prvotina „Jablko na streche“ bola v roku 2000 ocenená na prestížnej súťaži v Prahe (Cena Alfréda Radoka). Okrem divadla mám rád hudbu, tanec, výtvarné umenie a prírodu.
Autor: Vlado Mores
