Adopcia na diaľku je projekt Slovenskej katolíckej charity, vďaka ktorému môžete pomôcť dieťaťu v Indii, Albánsku, Vietname či Haiti.
O adopcii sa dozvedela na Vianoce
O tom, že tento projekt má svoje opodstatnenie, niet pochýb. Presvedčila nás o tom aj naša bývalá kolegyňa Alenka Gregušová, ktorá hoci ešte nie je vydatá, stará sa o malé indické dievčatko. I keď nie doslovne, ale na diaľku. Zabezpečuje jeho vzdelanie, a tým aj nádej pre lepší život. „O adopcii na diaľku som prvýkrát počula v televízii na Vianoce v roku 2007. Dávali nejaký dokument o tomto projekte organizovanom Slovenskou katolíckou charitou. Na ich stránke na internete som našla všetky potrebné informácie o adopcii a tiež prihlášku, ktorú som potom poslala. Veľmi ma to zaujalo, pretože za pár eur môže človek možno úplne zmeniť život nejakému dieťaťu. Ja som požiadala o adopciu dieťaťa z Indie," hovorí Alenka. Suma, ktorú každý mesiac posiela na účet Slovenskej katolíckej charity, je 15 eur. Za tieto peniaze môže dieťatko chodiť do škôlky, neskôr aj do školy, má k dispozícii pomôcky, hračky, základnú zdravotnú starostlivosť a na Vianoce vždy nejaký malý darček...
„Keď som si poslala prihlášku, nevedela som, koho dostanem. Trvalo to asi 2-3 mesiace, kým mi prišla odpoveď aj s údajmi o adoptovanom dieťatku. Pridelili mi krásne dievčatko Deksha z chudobnej rodiny v Indii. Všetky informácie o pomeroch, zdravotnom stave a iné informácie mi poslali poštou spolu s fotografiou rodiny i dieťaťa, tiež informáciami, na čo všetko sú peniaze použité," pokračuje. Každé približne 3 mesiace jej potom chodí list z Indie o tom, ako sa dieťa má, niekedy je priložená nejaká kresba. „V mojom prípade vždy, lebo dieťa, ktoré mám, je ešte malé a nevie písať. Rehoľná sestrička, ktorá ju má v Indii na starosti, však vždy napíše ako sa má."
Chlapčeka si adoptovala aj babka
Alenkinmu bratovi Mariánovi, ktorý si adoptoval 12-ročného chlapca, chodieva vždy od neho list písaný po indicky. Je pri ňom priložený aj jeho anglický preklad, prípadne nejaká kresba. „Ako som už spomenula, o adopciu si požiadal aj brat Marián, ktorému sa tento projekt tiež zapáčil a má adoptovaného chlapca. Aj bratranec Janko, ale on má ešte malé dieťa, tiež chlapca, z Albánska. Tento rok sa k nám pridala moja babka, ktorá si „adoptovala" chlapčeka z Indie. Som veľmi rada, že požiadali o adopciu, lebo možno aj to málo, čo im posielame každý mesiac, im nejakým spôsobom zmení život. Veď kto vie, koľké z tých detí by nikdy nedostali vzdelanie a základné potreby, keby neboli zaradené do spomínaného projektu," dodáva na záver.
Šancu dať lepšiu budúcnosť tým, ktorí ju potrebujú a nevedia si základné potreby zaobstarať sami, môže pomôcť každý. Stačí tak málo, a podľa „adoptívnych rodičov“, je najlepšou a najväčšou odmenou pocit, že zachránili ľudský život.
