slenie a maľba.
ČADCA. Portréty od tridsaťsedemročného Čadčana Ľuboša Šeríka vedia rozprávať. Stačí sa len na ne pozrieť, a hneď viete, ako sa asi človek, ktorého maľoval, v tej danej chvíli cítil. Sám hovorí, že namaľovať portrét dokáže veľa ľudí, ťažké je však namaľovať portrét, ktorý „má dušu“.
„Maľovať som začal ešte keď som bol žiak. Ako každé dieťa, aj mňa fascinovali farby, pastelky, ceruza. Vo vyšších ročníkoch som začal odkresľovať z časopisov tváre. Snažil som sa vystihnúť ich pocit, úsmev, smiech, smútok, radosť...,“ spomína na svoje maliarske začiatky Ľuboš Šerík.
Najťažšie je nájsť farbu pokožky
Nikdy vraj nenavštevoval žiaden výtvarný krúžok. Všetko čo dokáže, sa naučil sám. „Veľa som kreslil len tak. Cibril som techniku, opravoval mimiku tváre, vrásky,“ pokračuje Čadčan. Hovorí, že stačí nakresliť kútiky úst či vrásku len o milimeter vyššie alebo nižšie a portrét ukazuje úplne inú emóciu, ako fotografia alebo človek, ktorého kreslí, cíti.
Portréty kreslí Ľuboš Šerík ceruzou alebo uhlíkom. V súčasnosti však začal maľovať prírodné scenérie olejovými maľbami. „Nemôžem začať maľovať olejomaľbou hneď tváre. Musím si vypracovať techniku, nájsť správne farby. Najťažšie je nájsť správnu farbu pokožky,“ vysvetľuje. Techniku olejomaľby si teda zatiaľ precvičuje na prírodných scenériách. Maľuje listy, prírodu, nebo... „Fascinujú ma farby, ako sa dopĺňajú, navzájom prelínajú,“ hovorí.
Ľuboš Šerík z Čadce je členom Štúdia neprofesionálnych výtvarníkov, ktorí fungujú pri Kysuckom kultúrnom stredisku v Čadci. Zúčastňuje sa na mnohých podujatiach a regionálnych výstavách. Hovorí, že len čo bude mať namaľovaných viac olejomalieb, zorganizuje výstavu aj tejto svojej techniky. „Ľudia ma poznajú viac-menej ako portretára, ja im však chcem ukázať, že dokážem aj niečo iné. I keď portrét ostane mojou srdcovkou,“ vyznáva sa Ľuboš Šerík.
Okrem výtvarného nadania zdedil tento Čadčan aj hudobné. Je gitaristom v hudobnej skupine Mad Frequency, ktorá tento rok oslavuje okrúhle desiate výročie svojho založenia.
Autor: mm
