ČADCA. Karol Kállay. Mág svetovej modernej fotografie. Vzor pre mnohé mladšie generácie. Napriek svojmu veku bol stále aktívny. O jeho húževnatosti svedčia tisíce fotografií nielen zo Slovenska, ale i zo zahraničia. Človek, na ktorého jeho rodný región na čas pozabudol. Avšak neskôr mu to vynahradil vo veľkej sláve. Ešteže to stihol. Ani nie po celom roku od udelenia čestného občianstva mesta Čadca, totiž majster fotograf odišiel do umeleckého neba. „Karol Kállay bol úžasný človek. Húževnatý, pracovitý, mal veľa zaujímavých originálnych nápadov. Som veľmi rád, že som sa s ním poznal,“ povedal na margo Kállaya čadčiansky fotograf Jaroslav Velička. Práve v jeho knihe Kysuce sa Kállay po desaťročiach objavil. Staršie generácie si spomenuli na slávneho rodáka a tie mladšie vlastne až vtedy zistili, že tento fotograf svetového formátu je tak, ako Palárik či Kroner, rodákom z Kysúc.
Prvé stretnutie pokračovalo priateľstvom
„Karol Kállay bol vždy mojím veľkým vzorom. V minulosti som sa s ním niekoľkokrát stretol na rôznych výstavách. Prechovával som k nemu veľký obdiv, ale aj rešpekt. Pri zostavovaní mojej knihy o Kysuciach som ho nemohol obísť. Potreboval som jeho portrét. Nebolo pre mňa jednoduché fotografovať svetoznámeho fotografa. Priznám sa, že na prvé osobné stretnutie, ktoré mi sprostredkoval môj priateľ, akademický maliar Miroslav Cipár, som išiel s obavou, ako ma prijme, či si nájde na mňa čas a či mi dovolí, aby som si ho vyfotografoval. Bol som milo prekvapený, že tento veľký umelec ma prijal veľmi srdečne a nielenže sa ochotne nechal fotografovať, ale mi do knihy Kysuce napísal aj veľmi pekné vyznanie.“ Zo zdvorilostnej návštevy sa vykľul niekoľkohodinový rozhovor a následne priateľstvo.
„Bol to skvelý človek, vždy sme sa mali o čom rozprávať. Našou najobľúbenejšou témou bola, ako inak – fotografia. Niekoľkokrát ma pozval do svojho ateliéru, kde sme o nej dokázali prediskutovať celé hodiny. Bol nesmierne múdry a vzdelaný, veľmi žičlivý,“ spomína na stretnutia s Kállayom Velička.
S Kronerom chodili na dovolenky
Kállay mal veľmi blízky a priateľský vzťah aj s ďalším našim slávnym rodákom – Jozefom Kronerom, s ktorým chodili spolu na dovolenky. „S Jožkom Kronerom sme spolu chodievali na dovolenky. Bol žoviálny, humorný, veľmi ľudský, nikoho neohováral, nebol ani v najmenšom sebavedomý a pyšný nebol vôbec. Zažili sme spolu veľa príhod na dovolenke v Chorvátsku, na jeho chalupe na Považí, viedli dlhé debaty o živote, rodine. Bývali sme blízko seba. Zuzka je rovesníčka môjho syna. Deti sa spolu hrávali. Jednoducho príjemné zážitky s priateľom,“ porozprával pri minuloročnej kysuckej návšteve Karol Kállay v rozhovore pre Staškovské noviny.
Pre média sa často vyjadroval, že mu fotografia dala pracovne všetko, pretože mal možnosť robiť niečo, čo ho baví. A to bolo podľa maestra požehnaním samo o sebe.
Karol Kállay fotografoval od svojich pätnástich rokov. Precestoval všetky kontinenty a bol vyhlásený za svetového fotografa roka. Pracoval pre rôzne časopisy doma i v zahraničí. Svoju tvorbu bilancoval na vyše 80-tich osobných výstavách doma i v zahraničí a podieľal sa na mnohých skupinových expozíciách po celom svete. V roku 1998 mu prezident republiky zapožičal Pribinov kríž I. triedy za celoživotné dielo v oblasti umeleckej fotografie.
Minulý rok sa vrátil Karol Kállay aj do svojho rodného mesta – Čadce, aby si tu prevzal Čestné občianstvo mesta Čadca ako prejav úcty a poďakovania za celoživotné dielo, autorský prínos v oblasti slovenskej fotografie a šírenie dobrého mena mesta Čadca doma i vo svete.
„Nesmierne si ho vážim. Aj teraz, keď už pozerá z umeleckého neba. Som rád, že som sa sním stretol. Ukázalo sa, že má svoj rodný kraj rád, čo vlastne dokázal aj vo vyznaní, ktoré napísal do knihy Kysuce. Odišiel veľký umelec – jeden z našich najvýznamnejších rodákov,“ dodal Jaroslav Velička.
