ovzdať prezidentovi republiky.
ČADCA. Juraj Šerík sa drotárstvu venuje už desať rokov. Po tom, ako vlani dokončil Srdce pre Čadcu, sa rozhodol urobiť oveľa väčšie – Srdce pre Slovensko. „Zvolil som si opäť srdce ako symbol lásky, života a dobrosrdečnosti. Pri putovaní našim krásnym Slovenskom som stretol ľudí, ktorí na ňom urobili zopár očiek, čím do neho vdýchli svoju energiu a život,“ hovorí majster Šerík. Podľa jeho slov sa pridávajú malí i veľkí. Doposiaľ navštívil 7 miest, v ktorých sa do drôtovania zapojilo takmer 400 ľudí nielen zo Slovenska, ale i rôznych miest Európy, Číny, Angoly. „Keď dostanú odo mňa drôtené srdiečko na pamiatku, netreba ani poznať cudziu reč. Odmenou pre mňa je široký úsmev a priateľský stisk ruky,“ hovorí drotár.
Srdce sa stále zväčšuje
Momentálne má srdce priemer okolo 70 centimetrov, no neustále sa zväčšuje. Juraj Šerík používa pri práci mosadzný drôt rôznych hrúbok. Využíva techniku typickú pre Holánikovsko – Šeríkovský rod. Momentálne váži srdce okolo 2 kg, po jeho obvode je 225 kostrových drôtov, postupne sa dookola pridávajú ďalšie riadky. Obvod je približne 2 metre, na jeden centimeter je potrebne vypliesť približne 2 250 očiek, čo si vyžaduje obrovskú trpezlivosť. Chce ho dokončiť v roku 2013, takže ešte ani sám presne nevie, aká bude jeho konečná veľkosť a tvar.
„Všetko si to financujem z vlastného vrecka. Ľudia, ktorí si u nás zakúpia voľajaký suvenír, pridajú pomyselnú tehličku do záchrany Holánikovho domu, ktorý rekonštruujem v Dlhom Poli a kde chcem zriadiť v budúcnosti pamätnú izbu a drotársku dielňu,“ vraví. Výrobou srdca chce vzdať hold všetkým drotárom, ktorí v minulosti odchádzali za prácou do celého sveta a taktiež si uctiť 150. výročie narodenia svojho pradeda Jozefa Holánika Bakeľa. Každý, kto sa zapojí do drôtovania, má možnosť zapísať sa na pamätný list. Listy sa po dokončení srdca zviažu do knihy a budú priložené ako svedectvo terajšej doby s odkazom pre ďalšie generácie, že drotárstvo na Slovensku nezaniklo.
Podpísal sa na ňom fortieľ jeho predkov
Na Jurajovi sa podpísal fortieľ jeho predkov. Pradedo Jozef Holánik-Bakeľ dospel od remeselnej výroby bežných výrobkov k umeleckej výrobe z postriebreného drôtu, ako boli rozličné misy, vázy, košíky, kazety. Stal sa skutočným kráľom drôtu. Dokázal, že sa z neho dajú vyrobiť predmety nezvyčajnej krásy. Vo svojej práci spájal zmysel pre precíznosť s osobitným estetickým cítením, takže vzbudzovali všeobecný obdiv.
Jeho pokračovateľom sa stal jeho zať Jakub Šerík a v súčasnosti Juraj Šerík, ktorý je pravnukom a vnukom slávnych drotárskych majstrov z Dlhého Poľa, Jozefa Holánika-Bakeľa a Jakuba Šeríka-Fujaka. „Mám šťastie, že pochádzam z tejto rodiny. K dedovi som chodieval na prázdniny. Odmalička ma zaúčal do drotárskeho remesla," hovorí potomok, ktorý nechce, aby ich rodinná tradícia vymizla.
Majú aj rodinné tajomstvo
Po dedovej smrti sa remeslu nevenoval. Vrátil sa k nemu až po dvadsiatich rokoch. „Nemohol som dopustiť, aby drotárstvo vymrelo. Máme určité „grify", ktoré nikto nepozná a nerobí. Je to rodinné tajomstvo." Juraj pracuje s mosadzným a medeným drôtom.
Jeho pradedo Jozef Holánik-Bakeľ mal ešte za prvej republiky vo Varšave dielňu, v ktorej pracovalo tridsať ľudí. Vyrábal bežné veci do domácnosti ako habarky a svietniky. Zlomila ho však hospodárska kríza. Keď sa vrátil na Slovensko, vymyslel novú techniku a začal vyrábať šperkovnice a ozdobné veci. V Budatínskom zámku pri Žiline je nainštalovaná jeho stála expozícia. Keďže nemal v remesle nasledovníka, jeho zať musel predtým, ako mu dal svoju dievku za ženu, zložiť drotárske skúšky. Juraj Šerík má byť na čo hrdý. Jeho pradeda za jeho krásnu a precíznu prácu ocenil celý svet. Aj v roku 1911 na svetovej výstave v Ríme získal najvyššie ocenenie Gran premio.
