Dnes by sa v tejto polorozpadnutej budove mohli natáčať akčné filmy.
ČADCA. Osud vie niekedy s človekom poriadne zatočiť. Svoje o tom vedia aj bezdomovci, ktorí si našli domov v bývalej úpravni vody Sevaku.
Budova má dnes nového majiteľa, ten sa momentálne zrejme o svoj majetok nezaujíma. Interiér by určite vedeli využiť aj filmári na natočenie akčných filmov.
Z interiéru zostalo torzo, je skutočne šťastím, že do priestorov, kde sa kedysi nachádzalo zariadenie čističky, doposiaľ nikto z osadníkov nespadol. Tí sa zdržiavajú v miestnostiach na vrchnom poschodí, v pivniciach na prízemí končí odpad, väčšinou prázdne fľaše.
Keď je budúci život vo hviezdach
V jednej z „izieb“ sme navštívili Štefániu, ktorá prišla pozrieť svojho manžela. Ona má 46, on 58. „Po tom, ako mi umrela mama a sestry predali byt, sme sa museli vysťahovať,“ vysvetľuje, prečo ona skončila v charite a manžel tu.
Paľo pracoval 17 rokov v Považských chemických závodoch, keď fabrika skrachovala, zostal nezamestnaný. Aj keď sme ho našli ležať na posteli vraví, že sa vie chytiť hocijakej roboty. Chodí aj na brigády, aby zlepšil rodinný rozpočet.
Majú dve dcéry, tá mladšia sa ešte učí prvý rok za kuchárku. Našťastie, stará sa o ňu príbuzná, ktorá je bezdetná a nie je sociálny prípad. Štefánia zatiaľ žije v charite, hovorí však, že celodenný pobyt zmení za nocľaháreň, pretože je to lacnejšie.
Táto matka dvoch detí trpí schizofréniou. Lieky však neužíva, vraj jej nerobia dobre. Na otázku, akú majú predstavu o svojom ďalšom živote, manželia krčia plecami: „Všetko je vo hviezdach“...
Na tie sa často díval aj 43-ročný Ondrej, niekdajší bača. Na ulici je už dva roky. Rozviedol sa, neplatil alimenty a teraz sa pripravuje na zmenu bydliska. „Pôjdem na 14 mesiacov do väzenia, neplatil som alimenty,“ priznáva. O tom, aký bol šikovný, vzápätí referujú jeho kamaráti: „Robil všelijaké roboty vo Francúzsku, Slovinsku.“ Ondrej vraví, že keď sa vyjde z väzenia, pôjde opäť robiť do zahraničia, do tejto diery sa už vrátiť nechce.
Stala sa obeťou podvodu
O živote vie svoje aj 55-ročná Jarka. Tá predala byt po tom, ako jej údajná kamarátka ponúkla na predaj chalupu. Dala jej peniaze, no papiere o kúpe nedostala. Napokon vysvitlo, že ju majiteľka predala dvakrát.
Jarka prišla o bývanie i peniaze. Aj ona pracovala, päť rokov v práčovni, vyskúšala si tiež povolanie čašníčky. Je vdova, má dve dcéry. „Chodím k nim na návštevu, no tu by som ich určite nepozvala,“ vraví.
Bez režimu to nejde
Ak si niekto myslí, že komunita žije bez režimu, mýli sa. „Ráno nanosíme vodu z Kysuce a perieme bielizeň a oblečenie. Povešiame to, medzičasom iní chystajú obed. Všetci tu vieme variť. Včera sme napríklad mali sviečkovú,“ pochvaľuje si Jarka.
Na otázku, ako je to s osobnou hygienou, odpovedá stručne: „Chodíme sa sprchovať na plaváreň. Zaplatíme a hotovo.“
Minulú zimu napriek jej krutosti prežili bez ujmy na zdraví. „Kúrime si v pieckach, stáli sme pri nich a zohrievali sa. Mestskí policajti mali o nás starosť, posielali nás do charity, no my sme zostali tu,“ opisuje minulú zimu.
Teraz sa už pripravujú na ďalšiu. Kúpili nové rúry do piecok, chystajú drevo, v kúte dokonca na svoj čas čaká umelý stromček. Nečudo, veď Vianoce sú za dverami, treba sa na ne pripraviť.
Mestský policajt Rudolf Králik, ktorý čadčianskych bezdomovcov pozná a vie o ich osudoch viac ako ktokoľvek iný hovorí, že toto nie je jediné miesto, kde sa zdržiavajú. Neďaleko stojí obytný príves, vedľa je akási šopa bez dverí.
Róm Miro - dlhoročný „sociálny pracovník“
Majiteľ „usadlosti“ 49-ročný Miroslav vysvetľuje, že ide o letnú kuchynku. Nechýba chladnička, tá však funguje bez elektriny a slúži ako „špajza“.
V tejto „domácnosti“ sa pre zmenu robia zemiakové placky. Na tie sa očividne tešia aj kamaráti, ktorí ho prišli navštíviť. Tí však zatiaľ majú strechu nad hlavou, sem chodia zrelaxovať. Miroslav je Róm, no očividne zaujímavý prípad.
„Vyrastal som v detskom domove. Keď som mal osemnásť rokov, musel som odísť. Raz som išiel okolo istého domu, v záhrade boli popadané jablká. Bol som veľmi hladný, tak som si ich chcel pozbierať. Vyšiel majiteľ a spýtal sa, či chcem jesť. Prikývol som a odvtedy som zostal u neho. Neskôr dom predal, kúpil si byt a ja som ho opatroval do smrti. Byt dal prepísať na mňa, no príbuzní napadli závet a tak som skončil na ulici,“ hovorí o svojom osude.
Na rozdiel od väčšiny bezdomovcov alkohol nepije, v kuchynke i prívese má vzorný poriadok. Navyše, je majstrom opravárom čo sa týka mobilných telefónov.
Denne dovlečie množstvo kanistrov s vodou, ktoré sú v blízkosti latríny. Nie hocijakej, ale splachovacej, keďže je v nej splachovací záchod. Na pitie nosí vodu z blízkej studničky. Miro by sa určite uplatnil ako sociálny pracovník, aj teraz sa totiž stará o 77-ročného muža, ktorý skončil na ulici.
Paradoxne, Vasil má niekoľko titulov a naposledy vyučoval na vysokej škole v Nitre ekonómiu. Manželku, deti nemá, ďalšia rodina ho zrejme pre jeho spôsob života neprijala.
Na ich pohladenie čakajú iba štvornohí kamaráti
Bezdomovci, ktorých sme navštívili, sú oproti tým z minulosti modernejší, keďže používajú rádio či mobilné telefóny. Čo sa nemení, je láska k zvieratám. Ani v jednej skupine nechýba psík – Tulino, Rex, Hary...
Najvernejší priateľ človeka sa stal ich nerozlučným spoločníkom. Často nahrádza príbuzných, priateľov ktorí ich odvrhli, nerozumejú im. Dokáže šťastne zaštekať, obliznúť ruku, zavrtieť chvostíkom a oceniť pohladenie, ktoré od nich už nikto nečaká.
