Spomienky na detstvo sa pre 39-ročného Jána Martinčeka spájajú s prácami na poli a starými rodičmi. Najviac ho to však ťahalo na salaš. Keď prišiel zo školy, vraj odložil aktovku do kúta a utekal za bačom a valachmi. Vyučil sa za stavebného stolára, no remeslo zavesil na klinec a už sedem rokov robí baču v Lopušných Pažitiach. Stará sa o vyše 150 oviec, ktoré treba dvakrát do dňa podojiť. „V lete ráno o piatej, podvečer o pol piatej. Denne nadojím zhruba 40 litrov,“ vraví. Na salaši vyrába syr, ten odovzdáva na spracovanie družstvu v Radoli. Dohliadať na stádo mu pomáhajú traja verní štvornohí pomocníci - Boja, Aja a Bucko.
Život na bačovisku je náročný, ale zaujímavý, niekedy dokonca adrenalínový. To vtedy, keď sa v okolí potulujú vlci či medvede. „V minulosti vlky strhli niekoľko oviec, potulovala sa tu aj medvedica s dvomi mladými. Tento rok sa zatiaľ ešte žiaden chlpáč neobjavil,“ teší sa.
Ján chodí cez leto domov len málokedy, na víkendy však prichádza na salaš manželka Vierka a triapolročný synček Janko. Toho už tatko zaúča remeslu. Najradšej vraj mieša žinčicu a k tejto dôležitej robote nechce nikoho pustiť.
Pastierska sezóna sa podľa starých tradícií končila na sviatok svätého Demetra. Vtedy sa valasi vracali do dedín, aby dostali odmenu za svoju prácu. Bača a valasi vo sviatočných šatách prichádzali do kostola, kde obetovali oštiepky a syr. Neskôr prišlo na rad vyúčtovanie sa s majiteľmi oviec, nasledovala spoločná hostina. Tradície zanikajú, niekdajšie drevené koliby nahradili prenosné unimobunky, v ktorých nechýbajú televízory, rádia, mikrovlnky. Ešteže bačom zostáva láska k povolaniu, ktoré nesie so sebou nostalgickú vôňu života našich predkov.
Autor: ih
