Patrik Beck má 21 rokov, prácu a štyroch psov, ktoré sú jeho láskou i zmyslom života. Venuje sa súťažnému behu so psami nazývanému dogtrekking a aj napriek neľahkým podmienkam v ňom dosahuje veľké úspechy. V rozhovore pre MY Kysucké noviny Paťo prezradil niečo viac o športe, ktorý v našich končinách zatiaľ nie je veľmi rozšírený.
Pojem dogtrekking nie je na Kysuciach zatiaľ veľmi známy. Mohli by ste nám túto športovú disciplínu priblížiť?
- Turistika so psami, tak by sa to asi najľahšie dalo charakterizovať. Pes s postrojom je pripútaný o pás človeka, ťahá, pomáha do kopcov. Trate majú zväčša dĺžku 35 až 100 km. Takéto trasy ja zvyčajne absolvujem s jedným psom. Dá sa aj s dvoma, ale to už je pomerne zložité, najmä dole z kopcov. Dvaja sa predsa len ľahšie zohrajú ako traja.
Dogtrekkingy sa organizujú najmä v lete. V jeseni bývajú preteky psích záprahov off snow. Tam sú trate podstatne kratšie. Preteká sa v behu, jazde na bicykli, na kolobežke a veľkej štvorkolesovej káre. Ja síce trénujem na kolobežke s troma psami, súťažne však môžu ťahať najviac dvaja. No a v zime sa preteká na saniach, ktoré ťahá psí záprah, väčšinou na päť až dvadsaťkilometrových tratiach. Na preteky na dlhé trate u nás nie sú vyhovujúce podmienky.
Ako ste sa dostali k tomuto športu?
- Všetko to začalo Ťapou, mojím prvým psom. Zvykol som ju chodievať venčiť do prírody, do lesa, chodil som na huby či na túry. Potom som na internete objavil jedno fórum, kde ľudia diskutovali o rôznych mašérskych disciplínach, o zapriahaní psov napríklad o bicykel alebo o behu so psom. Zaujalo ma to, a tak som to skúsil i ja s Ťapou, tá však nebola na to stavaná.
Vybral som sa teda pozrieť na jedny preteky do Mošoviec. Tam všetko nabralo spád: spoznal som sa s dievčaťom, ktoré tam súťažilo, na ďalší pretek som šiel už ako pomocník a o mesiac som mal doma huskyho. Toto psie plemeno má ťahanie v krvi. Prvýkrát na štart som sa postavil už o rok, v roku 2010, opäť to boli Mošovce.
Cestoval som so psom vlakom, vodidlo som si kúpil priamo na mieste, postroj som dostal od jedného staršieho mašera, kolobežku som si požičal polhodiny pred štartom od ďalšieho. Do cieľa som prišiel tretí. Sofia však bola ešte stále príliš vyplašená, poriadne neťahala, a tak k nej o rok nato pribudol Alex. No a pred rokom štvorčlennú psiu rodinku skompletizovala Sura.
Spomínate si na moment, keď ste si povedali - tomuto sa chcem venovať dlhodobo?
- Hneď na mojom druhom, Oravskom dogtreku, som si uvedomil, že by to mohlo byť celkom perspektívne. Hoci na začiatku som bol medzi poslednými, na trati som ostatných pretekárov postupne obiehal a do cieľa som nakoniec prišiel spomedzi mužov ako druhý. Po takom úspechu, samozrejme, hneď stúpne sebavedomie, človek si začne viac veriť. Krátko na to som šiel na Malokarpatský dog-trek, kde som so šťastím skončil tretí. Chalan, ktorý bol predo mnou, sa totiž zranil. Postupne som chodil na ďalšie a ďalšie preteky a prichádzali i úspechy...
Ktorý doterajší úspech je pre vás najcennejší?
- Zrejme prvenstvo na Oravskom dogtrekkingu 2011, tam bol ozaj ťažký profil trate. Ďalej druhé miesto z Majstrovstiev sveta 2011 v zimnom dogtrekkingu. Konali sa v Čechách na Lysej hore. Na trati dlhej štyridsaťdva kilometrov som zároveň vytvoril môj osobný rekord: prešiel som ju za 4 hod, 38 min. Takisto si ale vážim dve tretie miesta z Malokarpatského dogtrekkingu. Na tomto podujatí sa totiž vždy schádza najväčšia konkurencia.
Napriek tomu, že na Kysuciach máme veľa lesov, ani zďaleka sa svojím terénom nemôžu vyrovnať severským krajinám. Je možné kvalitne sa pripraviť na preteky v tunajších podmienkach?
- Kde je vôľa, tam je cesta. V mojom prípade to platí doslova. Často si totiž musím cestu hľadať, či dokonca sám vyšliapať. Behávam najmä po lúkach či lesoch, a tie sú v zime väčšinou zasnežené. Občas sa pustím po bežkárskych tratiach, tie sa však týmto poškodzujú, a tak sa neraz brodím hlbokým snehom, kým nájdem menej zapadnutú cestu či lesný chodník.
Keď nie je sneh, je to o čosi jednoduchšie. Aj tak však často musím prejsť cez polovicu obce, kým sa dostanem mimo obytnej zóny, vyhýbať sa autám, poriadne držať psov, ktoré citlivo vnímajú ruchy okolo seba, sliepky, husi či iných psov a reagujú na ne. Dlhšie trasy však vyhľadávam skôr inde ako na Kysuciach. Toto leto som absolvoval túru cez Nízke Tatry a Slovenský Raj dlhú vyše 180 kilometrov. Išli sme to formou dogtrekkingu, pes bol pomocou špeciálneho postroja a šnúry ku mne pripútaný, navyše celý čas niesol na chrbte trojkilogramový náklad. Aj takto sa pripravujeme na preteky.
Ako vyzerajú trate?
- Najčastejšie sú to rôzne polia, poľné cesty či lesy. V zime je terén rovnaký, trasa sa pred pretekom vždy vyratrakuje alebo prejde snežným skútrom. Dogtrekkingy sú orientované turistickými značkami.
Je tento šport v rámci Slovenska aj organizačne podchytený alebo to je len záležitosť skupiny nadšencov?
- Existuje Slovenský zväz psích záprahov, ktorý združuje mašérske kluby. Ja patrím pod klub SHT Haniska. Zimné preteky organizujú kluby v spolupráci s inými organizáciami. Dogtrekkingy sú organizované mimo zväzu. Všetko je to len výsledok zanietenia a odhodlania niekoľkých nadšencov, stále sa ešte máme kam posúvať. Napríklad Česi sú v tomto ďaleko pred nami, organizujú viac podujatí, vraj aj na vyššej úrovni. V začiatkoch si vyšľachtili dokonca vlastné záprahové plemeno na individuálne disciplíny. Dog-rekking sa u nich teší veľkému záujmu.
Kde sa vidíte o desať rokov?
- Rád by som sa odsťahoval na sever Európy, kde má tento druh športu svoje korene a žil so psami tak, ako to bolo kedysi. Namiesto auta by som napríklad zapriahol psy a na saniach by som si šiel nakúpiť do obchodu vzdialeného desať kilometrov. Alebo by som pomocou nich zvážal drevo z lesa.
Zamiloval som si ,,chodenie so psami“, faktom však zostáva, že popri ňom a práci mi na nič iné už ani neostáva čas. Predtým, ako som sa mu začal venovať, som i ja bol klasickým pubertiakom. Rád a často som si vypil, takmer všetok voľný čas som presedel pri počítači.
Psy mi ukázali, že sa dá žiť aj inak, zmysluplne. Denne sa musím o ne starať, nemôžem si dovoliť ísť sa v piatok večer opiť, ak nie sú nakŕmené a vyvenčené. Občas sa i ja idem zabaviť, ale nie týždeň čo týždeň ako väčšina mladých. Vytŕčam z davu, ale nerobím to príliš okato. Mám svoj pohľad na svet, svoje názory na spoločnosť a život, ktorý sa snažím žiť naplno. Je to moja forma anarchie.
