Petra Ferdinandová má tridsaťjeden rokov. Odžitého má však už oveľa viac ako hocikto od nej aj o veľa rokov starší. Už ako bábätko ju rodičia odložili do detského domova, hoci doma si nechali Petiných starších súrodencov. „Nikto mi nikdy nevysvetlil, prečo je to tak. A teraz ma to už ani nezaujíma,“ hovorí mladá žena. Celé svoje detstvo pendlovala medzi detskými domovmi. „Nikde som si nehľadala kamarátky, lebo som prišla do určitého veku a musela som ísť inde. Tak na čo,“ pokračuje s trpkosťou v hlase. Na pobyt v domovoch nespomína rada. „Vždy som sa všade cítila akosi navyše. To dospelo k tomu, že som si začala sama ubližovať.“ Keďže mala psychické problémy, nevyštudovala poriadnu školu. Vyučila sa len za pomocníčku v kuchyni. „Strednú školu som nezvládala.“
Zo dňa na deň ostala na ulici
Keď dovŕšila dospelosť, stala sa bezdomovkyňou. Odišla z detského domova bez peňazí, bez akejkoľvek perspektívy. Skončila v útulku v Kremnici. Zapájala sa do diania zariadenia, aj do pracovných terapií. „Nerozumela som si však so spolubývajúcou, odišla som preto do útulku v Banskej Bystrici a neskôr do dedinky na východe s názvom Ľubice. Už v Banskej Bystrici som začala s predajom Nota bene,“ spomína na svoje prvé roky, strávené mimo detského domova. Život v útulku ju však ubíjal. „Raz sa mi na ulici prihovorila nejaká pani. Bola veľmi milá, začala sa so mnou rozprávať. Volala sa Klára Chovancová a v Žiline rozbiehala projekt, ktorý spočíval v tom, že sme vlastne spolu s ďalšími dievčatami, ktoré mali podobný osud ako ja, bývali akoby v podnájme. Boli to najkrajšie chvíle môjho života. Cítila som, akoby som mala svoj prvý naozajstný domov.“ Rozprávka sa však skončila kvôli veciam, ktoré v súčasnosti hýbu svetom – peniazom. „Peniaze, ktoré podporovali tento projekt, sa vyčerpali a pani Kláre sa nepodarilo zohnať ďalšie. Takže sme sa museli z bytu vysťahovať. V tom čase sa Petra stretla s Katkou Melicháčovou, ktorá pracuje v čadčianskom útulku – Dome sv. Gianny. Tá jej ponúkla možnosť nového bývania. Čadca je jej domovom už viac ako štyri roky. „V súčasnosti mám síce trochu problém s celodenným ubytovaním, pretože som z Čadce odišla na vianočné sviatky ku svojej krstnej mame, ktorá pracuje v útulku v Banskej Bystrici. Tam som však nemohla ostať viac dní kvôli tomu, že v banskobystrickom zariadení sú ženy inej vekovej skupiny, ostala som bývať teda v neďalekej ubytovni. Odtiaľ som však ušla. Spolubývajúca ma šikanovala,“ spomína na neľahký osud.
Čadca sa stala jej domovom
Dva dni sa potom Petra túlala ulicami Banskej Bystrice. Bola hladná, smädná, bez akejkoľvek vízie na lepší život. Rozhodla sa teda, že všetko ukončí. „Chcela som sa hodiť pod idúce auto. To však stihlo zabrzdiť a silno zatrúbilo. To ma akoby prebralo. Vyhľadala som lekársku pomoc a vrátila som sa naspäť do Čadce.“ Tu však už bola ubytovňa obsadená. Peti ostalo miesto len v nocľahárni. Každé ráno o pol siedmej vyráža do ulíc a o 18-tej sa môže vrátiť na nocľah. „Medzitým máme o ôsmej ešte raňajky. Avšak mne biele pečivo nerobí dobre, takže často na ne ani nechodím. Idem sa však do charity aspoň zohriať a okolo desiatej už stojím na Palárikovej ulici a predávam časopis, ktorý vydáva gréckokatolícka charita Prešov. Pred šiestou som už zasa pred charitou,“ informuje o svojom dennom režime Petra. Hovorí, že by sa veľmi chcela vrátiť do útulku, ktorý Dom sv. Gianny v Čadci ponúka. „Bolo mi sľúbené, že hneď ako sa uvoľní miesto, zoberú ma. Tak uvidím,“ hovorí s nádejou v hlase.
Hoci Petra Ferdinandová nikdy nepoznala materinskú lásku a čaro ozajstného domova, je obklopená ľuďmi, ktorým jej osud nie je ľahostajný. „Často sa stáva, že mi ľudia na ulicu, kde predávam, prinesú oblečenie, niečo na jedenie, alebo len takú drobnosť pre potešenie. Som im za to veľmi vďačná. Cítim, že hoci celý život pendlujem kade tade, tu v Čadci som zapustila svoje korene najhlbšie. Aj vtedy, keď som odišla, som cítila, že mi niečo chýba. Nechala som tu kúsok svojho srdca, tak som sa za ním vrátila,“ vyznáva mladá dievčina. Nemecký básnik a prekladateľ Christian Morgenstern raz povedal: „Domov nie je miesto kde bývaš, ale miesto, kde ti rozumejú.“
„Čadca sa pre mňa stala domovom,“ dodáva osudom skúšaná dievčina.
