nal nudu.
KRÁSNO NAD KYSUCOU. Ján Kasaj z Krásna nad Kysucou oslávil nedávno až dve významné životné jubileá. Prvým je oslava deväťdesiatych narodenín, druhým 65. výročie manželstva. Spolu s manželkou oslávili kamennú svadbu. Zablahoželať im prišiel aj primátor Krásna Jozef Grapa. „Na tomto pánovi sa mi páči, že napriek svojmu zložitému životnému príbehu je vitálny. A to nielen po fyzickej stránke, ale aj po tej duševnej,“ povedal primátor.
Hlad zahnali jablkami a hruškami
Ján Kasaj sa narodil v roku 1923 a presne o dvadsať rokov neskôr, v roku 1943, musel narukovať. Bola vtedy vojna. Nastúpil k delostreleckému pluku v Ružomberku, volali ich aj horskí delostrelci. V máji 1944 však slovenskú armádu prevelili na východ a on sa s jednotkou dostal do Medzilaboriec. „Presťahovali nás do Karpát, do palebného postavenia,“ spomína Ján Kasaj. „Dlhší čas sme robili okopy a úkryty. Keď malo vypuknúť povstanie, udiala sa zrada. Nevedeli sme, čo máme robiť, nebolo velenia. Len náš veliteľ ostal, ale aj ten nám povedal, aby sme sa rozdelili na skupinky, inak sa nezachránime.“ Tak aj urobili – východniari tvorili jednu skupinu, Kysučania, Oravania a iní ďalšie. Z Krásna tam bolo dvanásť vojakov. Ukrývali sa v horách pri Humennom, kým ich nepochytali Nemci. Naložili ich do dobytčiakov, v každom bolo päťdesiat natlačených ľudí, a takto ich odvážali cez Budapešť, Viedeň až do Nemecka.
Po niekoľkých dňoch strastiplnej cesty došli do mestečka Bad-Orb. Šesť kilometrov odtiaľ zriadili na kopcoch láger. Bolo dosť teplo. Cestou jedli hrušky a jablká, ktoré sa im podarilo poobíjať zo stromov.
V lágri ich iba počítali a rozdeľovali, neexistovali žiadne mená či evidenčné čísla. Stáli tam dva veľké baraky, do ktorých sa malo vmestiť asi 700 ľudí, z toho bolo iba 50 dôstojníkov, aj to nižších. Ostatní sa stratili.
V lágri boli Nemci, Rusi, Francúzi, Taliani aj Slováci a ďalšie národy. Postupne ich brali na práce. Ján Kasaj sa úplnou náhodou dostal do mesta Ludwigsburg, kde bolo zbombardované nádražie. Mali odstrániť trosky a dať ho do poriadku.
Ničivé bombardovania sa podobali peklu
V Nemecku zažili zajatci strašné nálety. Ani ukryť sa poriadne nemohli, pretože sa nesmeli stýkať s nemeckými obyvateľmi. Určili im však miesto, kde majú utekať v prípade takého náletu – bola tam akási hospodárska škola s pivničnými priestormi. Od pekla bombových útokov ich však tam dolu oddeľovali len plechové dvere, ktoré sa nedali poriadne zavrieť a do pivnice prenikal hotový víchor. Neraz si mysleli, že už je s nimi amen. Cez tie pootvorené dvere videli ožiarené mesto ako cez deň, hoci vládla hlboká noc. Ničivá sila útokov sa naozaj podobala peklu. Pri spomínaných náletoch sa striedali Angličania a Američania, jedni bombardovali mesto o ôsmej večer, druhí potom o jednej v noci a tak to išlo dookola.
Jeho záľubou sú hokerlíky a štokerlíky
Hrôzy 2. svetovej vojny nezanechali na vitálnom deväťdesiatnikovi žiadne následky. Usmievavý pán s veľkým srdcom má na svojom dvore stolársku dielňu, v ktorej vyrába malé stolčeky, tzv. štokerlíky a hokerlíky, ktoré kedysi nesmeli chýbať v žiadnej domácnosti. Vďaka Jánovi Kasajovi sú v Krásne ešte stále populárne. V dielni to vonia drevom. Hovorí, že stolárstvo bolo súčasťou jeho života už odmalička, vyrábanie stolčekov ho veľmi baví. „Všetkému čo viem, som sa priúčal ešte ako chlapec u otca,“ vysvetľuje.
Sympatický dôchodca sa učil najskôr za kováča v Šarišských Lúkach. Mal iba pätnásť rokov. Dlho tam však nevydržal. „Ťahalo ma to domov. V tom čase začali v Krásne stavať fabriku Drevinu. Pomáhal som pri stavebných prácach. Neskôr som sa dostal do učenia do Turian, kde bol hlavný podnik“. V Turanoch sa Ján Kasaj učil vyrábať najmä okná a dvere, pretože na Slovensku bol v tom čase „stavebný boom“. Drevo mu naozaj učarovalo. Dokázal z neho vyroniť všeličo – truhlice, diežky, ale aj kolovrat, na ktorom priadla jeho matka. Neskôr sa stal poštovým doručovateľom. Láska k drevu mu však ostala.
„Ján Kasaj je zaujímavý tým, že si nepamätá len udalosti zo svojho života, ale aj presné dátumy, mená ľudí, ktorých stretol...Je to taká živá kronika nášho mesta. Pomáha nám dopĺňať informácie a príbehy, ktoré Krásno formovali. Spolupodieľal sa na viacerých významných stavebných prácach v meste, spomína si na dôležité udalosti. Veríme, že nás bude obdarúvať svojimi zaujímavými príbehmi, ktoré naozaj zažil, ešte čo najdlhšie. A hádam oslávime spolu ešte aj storočnicu,“ dodal Grapa.
